Bábätko. Malý zázrak, ktorým príroda obdarí 2 ľudí. Naučí ich trpezlivosti, obetavosti, pokore, vďačnosti a zodpovednosti. No aj napriek tomu, že deti sú zázrakom prírody, sa nájde málo ľudí, ktorí otvorene povedia, že na dieťatko je správny čas v tej fáze života, v ktorej sa práve nachádzajú.

Najskôr tak za 3-4 roky. Keď doštudujem aspoň bakalára. Keď budem magistra. Keď budem vedieť variť. Keď si nájdem slušnú robotu. Keď s priateľom začneme spolu bývať. Keď si postavíme dom. Keď sa zoberieme. Keď si manžel nájde inú prácu. Keď ma prestane baviť chodiť na zábavy. Keď budem mať dosť peňazí. A mnoho iných keď. Žijeme takými rýchlymi životmi, že nám naše vymedzenie správneho času na bábätko uplynie tak rýchlo, že sa ani nenazdáme. No v danom momente sa objaví ďalšie a ďalšie oddialenie.

Keď sa na to pozriem z môjho pohľadu, tak by na dieťatko ten správny čas neprišiel nikdy. Najskôr by som chcela zmaturovať, aby som v tehotenstve neprežívala stres. Potom by som sa chcela dostať na vysokú školu, kde nie je praktické byť tehotná. Potom by som chcela pracovať na niečom vlastnom, no za necelý rok v práci by som „dieru do sveta“ neurobila. Potom by som chcela pracovať viac, aby som našetrila nejaké peniaze. Potom by som si chcela nájsť vlastné dokonalé bývanie, ideálne hneď dom so záhradkou, kde bude mať naše dieťatko vlastnú izbičku a v lete bude môcť bosé behať po tráve. Lenže stavba takého domu niečo stojí, preto by som chcela v práci stráviť ešte viac času, aby sme tento sen mohli zrealizovať čo najskôr. Potom by nás čakal skvelý event, na ktorom by som nechcela byť ani počas prvých mesiacov tehotenstva s nevoľnosťami, ani počas posledných s obrovským bruchom, kedy by som po niekoľkých krokoch fučala ako slon. Potom by som chcela precestovať celý svet a to s dieťatkom nie je také jednoduché. A takýmto pohľadom by som materstvo odsúvala asi donekonečna.

Myslím si, že život je krásny práve v tom, že sa stále máme kam posúvať. Vždy môžeme chcieť dokázať niečo viac. V živote máme na výber toľko oblastí, v ktorých sa môžeme zlepšovať, že je podľa môjho názoru až nemôžné dospieť do bodu, kedy si budeme klásť otázku, či je vôbec niečo, čo by sme si ešte mohli priať. Pre mňa je nemôžné dostať sa do bodu, kedy by som si povedala, že už som dokázala a splnila všetko. Donekonečna si môžeme určovať svoje ciele, ktoré si budeme postupne plniť. Dookola môžeme zdolávať tú obrovskú pomyslenú horu menom Cieľ, na ktorú nie je vždy ľahká cesta. Za každým zdolaným vrchlom sa môžeme na chvíľku cítiť ako víťazi. A to bez ohľadu na to, v akej situácii sa práve nachádzame.

Len pre porovnanie, ako v skutočnosti dopadli moje plány? Maturovala som s tehotenskými nevoľnosťami, odpracovala som si 3 mesiace s vykúkajúcim bruškom, firmu sme si založili až 2 roky po drobcovom narodení, pracujem veľmi pomaly v rámci časových možností, bývame v našom byte, kde sa nám podarilo našetriť na kompletnú rekonštrukciu, aby sme to tu mali podľa našich predstáv, variť som sa učila postupne, s manželom sme sa zobrali, keď som bola v 5.mesiaci tehotenstva a to som si myslela, že sa vydám skôr ako budem tehotná, na zábavy nechodím, pretože na zábave som, keď máme eventy a čo sa cestovania týka, tak cestujeme všetci traja v rámci možností, ktoré si niekedy myslím, že sú nekonečné. Odkedy sa narodil drobec, videla som desaťkrát viac krajín, ako keď sme s manželom boli voľní/slobodní/bez záväzkov – doplňte si, čo sa vám hodí viac. A veľmi si to užívame. O cestovaní s bábätkom by som vedela rozprávať toľko, že by som mohla napísať knihu. A možno ju niekedy aj napíšem. Aby som zhmotnila a ukázala to, že sny sa dajú plniť aj s dieťatkom. A viete, čo je na tom ešte krajšie? Že takto sme na splnené sny traja.

A na záver odpoveď na otázku, ktorú som počula mnohokrát – či plánujeme ďalšie bábätko. Neplánujeme. Bábätko sa naplánovať nedá. Dá sa len s pokorou a radosťou prijať. Pretože ak by sme plánovali, tak by ten správny čas nenastal nikdy.

Vaša N