Sentiment. Iným slovom (pre môjho manželka) – rozcitlivenosť. Presne toto slovo a tento pocit ma bude sprevádzať celým decembrovo-januárovým obdobím tak, ako každý rok už od detstva. Kvôli vianočnej atmosfére, výzdobe a vôni. Následnému ukončeniu starého roka a príchodu toho nového. Kvôli mojim narodeninám,… Každý rok sa to opakuje, no posledné roky je na tom niečo iné. Niečo nové a krajšie. Takže pokiaľ sa neradi obklopujete sentimentom, ďalej už, prosím, ani nečítajte.

Vždy som sa tešila, ako si doma spolu všetci postavíme a ozdobíme stromček, ako budeme spolu piecť a zdobiť tie najvoňavejšie medovníčky, ktoré budeme všetci chodiť potajomky vyjedať, keď sa nikto nepozerá, ako sa bude moja mamina hnevať, že už 20. decembra na stromčeku nenájde ani jednu jedinú salónku a my sa so sestrou budeme tváriť, že o tom nič nevieme. Budeme sa chodiť sánkovať až kým nebudeme mať sneh úplne všade, 24. decembra budeme počúvať vianočné koledy a pozerať dookola tie isté rozprávky, ktoré nás nikdy neomrzia. Stretneme sa celá rodina, dosýta sa najeme kyslej polievky, majonézového šalátu a koláčov a po večeri, keďže sme boli všetci celý rok dobrí, si rozbalíme darčeky.

Posledné 2 roky je toto obdobie pre mňa ešte o čosi silnejšie, krajšie. Už 2 roky sa celé toto krásne obdobie pre mňa začína 1. decembra. Dňom, kedy si už dva roky uvedomujem, ako rýchlo plynie čas. Prvý pohľad, noc, Vianoce, úsmevy, výlety, slová, kroky,… koľko toho prvýkrát sme za tie 2 roky zažili! Práve preto je toto obdobie pre mňa ešte krajšie. Pretože je už 2 roky zakaždým iné.

Prvé Vianoce, keď mal drobček 3 týždne, boli krásne a zároveň ťažké. Zžívali sme sa, zvykali sme si jeden na druhého a popri tom som chcela doma cítiť vianočnú atmosféru. Chcela som si na tom dať záležať ešte viac ako predošlý rok, pretože teraz som cítila povinnosť aj kvôli drobcovi. Je to smiešne, pretože viem, že jemu bolo úplne jedno, či máme doma vianočný stromček, alebo medovníky. Zdroj jeho obživy a života som bola ja. No vďaka tomu, že sme mali doma skvelé bábätko, ktoré väčšinu času prespalo, sme s mojim drahým stihli aj napiecť, aj postaviť stromček a dokonca sme stihli aj poslať list Ježiškovi, ktorý nám naše priania splnil. Určite chápete, že ako mama, ktorá nechce dieťaťu pokaziť čaro Vianoc si musím na takéto formulácie o darčekoch zvykať.

Druhé Vianoce boli krásne. Dva dni po prvých narodeninách začal drobček robiť prvé kroky. Opäť mamy pochopia, že to pre vianočný stromček znamenalo ozdoby len od výšky, kam drobec nedočiahne. Dokonca sme dali pred stromček ako zábranu sedací vak. No naše dieťatko sa veľmi rýchlo naučilo, ako si s tým poradiť. Na druhej strane, keď sa mu podarilo dostať ku ozdobám (ktoré sú našťastie nerozbitné), bolo krásne pozorovať ho, ako skúma a zisťuje, čo to vlastne v tej ručičke drží. Medovníky som piekla večer, keď už malý objaviteľ spal a vždy keď som odbehla do spálne na kojacu pauzu, manželko musel dávať pozor, aby medovníky nezhoreli. Pre prípad, že by sa drobcova pauza na nočné jedenie predĺžila a ja by som zaspala s ním.

Tento rok sme boli s manželkom v noci z 30. novembra na 1. decembra hore do 2 rána, aby sme stihli prichystať narodeninovú výzdobu a zároveň aby sme stihli postaviť stromček. Ráno sme si dali záležať na tom, aby sme vstali s drobcom nech nám neujde jeho ohromené VAAAAU plné úžasu. Poviem vám, že tie hodiny, kedy sme obetovali spánok na úkor zdobenia sa fakt vyplatili. Keď som videla drobca v pyžamku, rozospatého s červenými líčkami a strapatými vláskami, ako sa pozerá s úsmevom na veľký ozdobený stromček, bolo mi úplne jedno, že budem celý deň fungovať v polospánku. Čo sa medovníkov týka, tak tie som pomedzi maľovanie, tapetovanie a prenášanie nábytku stihla napiecť. Boli špaldové a na drobca som tým nespravila žiadny dojem. Naopak – prvýkrát sa mi stalo, že mi jedlo po jednom odhryznutí vrátil naspäť. Ale nebojte sa, môj drahý manželko sa o koláče postaral. Objednal ich z cukrárne. A urobil to preto, aby mohol celé Vianoce hundrať, že by chcel byť radšej niekde pri mori, aby sa nemusel donekonečna prejedať. Chúďatko moje, keď je svojim druhým ja nútený chodiť v noci do chladničky…

Milujem byť mamou. Vážne! Naučila som sa, čo je to rodičovská obeta, naučila som sa kopec detských pesničiek, naučila som sa obliekať dieťa v behu,… a nadobudla som aj mnoho iných rodičovských superschopností, napríklad čítať dieťaťu myšlienky. Ale len tomu môjmu. Ide mi puknúť srdce od lásky, keď drobca za niečo vyhreším a on príde za mnou ma pohladkať, vystískať a dať mi pusu. Keď ho počujem smiať sa tak silno a od srdca, že to počujú aj všetci naši susedia.

Vianočné obdobie je pre mňa ešte silnejšie, ako bolo do času, kedy som nemala svoju rodinu. Milujem ten pocit, že spolu s manželkom tvoríme doma čarovnú vianočnú atmosféru. Pre seba a aj pre drobca. Som vďačná za to, že mi bolo dopriate toto všetko zažívať.

A teraz je už začiatok nového roka. Ja budem oslavovať 21. narodeniny a blog 1. narodeniny. Nastáva čas, kedy si všetci (alebo teda aspoň väčšina ľudí) dáva predsavzatia. Moja vianočno-sviatočno-novoročná nálada stále drží. A ešte pár dní bude. Asi do 6.1., kedy vianočnú výzdobu odložíme do najhlbšej skrine na ďalší rok. My budeme pokračovať s prerábaním bytu a verím, že budeme postupovať čo najrýchlejšie. Nech sa môžeme čo najskôr naplno tešiť z krásneho nového domova.

Ďakujem, že ste tu už rok so mnou a želám vám krásny a šťastný štart v roku 2019.

Vaša N