ntravellingblog

Menu Close

Kandidát

Je 10.novembra, 23:00. Deň mestských komunálnych volieb. Keďže sa u manžela zhromažďujú všetky priebežné výsledky hneď po sčítaní hlasov, ja napäto sedím, zapisujem a čakám na čísla. Nie len ako bežný volič, ktorý verí v pozitívne fungovanie mesta po voľbách a má svojho kandidáta. Tentokrát je v tom niečo viac. Pretože tentokrát na výsledné čísla čakám práve ako kandidát.

Moje prvé stretnutie s politikou, ak od detstva nerátam nadávanie mužskej časti rodiny pri každých možných voľbách, bolo presne pred 4 rokmi. Taktiež pri komunálnych voľbách. Bola som vtedy členom širšieho tímu vtedajšieho kandidáta na primátora, kde ma priviedol môj priateľ, teraz už manžel. Bola som pri všetkej mravenčej práci, čítala som rôzne urážky, na ktoré bolo treba slušne reagovať, čítala som ale aj povzbudivé slová, poznala som všetky dobré úmysly spomínaného kandidáta… A páčilo sa mi to. Videla som možnosti, ako sa dajú veci meniť. No zároveň som videla zraniteľnosť. Pretože kandidát musí vzbudiť v ľuďoch dôveru.

Bol to niekoľkomesačný boj, počas ktorého som sa veľa naučila. Mala som vtedy len 16 rokov a aj keď som sa o politiku predtým nikdy do hĺbky nezaujímala, toto ma pohltilo. Tešila som sa na moment, kedy budem môcť ísť voliť. Cítila som to ako svoju povinnosť. Moja účasť na vtedajších voľbách mi priniesla pocit, že musím ľudí vedieť pochopiť, slušne reagovať. Priniesla mi vedomie, že kandidát si musí držať svoju tvár za každých okolností. A priniesla mi aj adrenalínový zážitok. Pretože voľby, to je aj adrenalín.

Prvé pomyslenie na to, že by som mohla kandidovať za poslankyňu v tohtoročných komunálnych voľbách prišlo niekedy začiatkom roka. Nadávala som, že nemám kde zaparkovať pred vlastným domom a na to mi môj manžel z ničoho nič povedal: „Keď raz budeš poslankyňa, všetko to tu zmeníš.“ Bolo vtipné pomyslieť na to, že ja by som sa mala angažovať v politike. Považujem sa za človeka, ktorý dokáže vytrvať, ktorý dokáže dotiahnuť veci do (úspešného) konca. No zároveň som si o sebe myslela, že by som nevedela zvládnuť tlak „100 ľudí = 100 chutí“.Také to, keď na niečom veľmi makáte, dáte do toho všetko, ale nikdy sa nezavďačíte všetkým. Práve to je moja slabosť. Že sa chcem zavďačiť všetkým. Preto som sa tejto myšlienke v duchu smiala. A manželovi som odpovedala: „Áno, keď raz budú padať z neba traktory, tak sa o to pokúsim.“

No téma politiky bola u nás na dennom poriadku. Určite to bol následok aj toho, že môj manžel pracuje s politikou (politikmi) takmer stále. A práve od januára nastúpil ako člen tímu jedného z kandidátov na primátora nášho mesta. Ja som sa čoraz častejšie pristihla pri tom, ako kritizujem súčasných poslancov nášho obvodu. Mala som plné zuby bežných neriešených problémov. Ako matka na materskej, ktorá sa dennodenne prechádza s dieťaťom po našich uliciach a zároveň ako pracujúca žena, ktorá vidí množstvo iných slovenských miest som sa na chvíľu zasnívala a zmocnil sa ma pocit, že by som to mohla zvládnuť. Videla som možnosti, čo by sa dalo zlepšiť.

Počas môjho pracovného života, ktorý sa vždy s niečím prelínal (škola/materstvo) som nadobudla presvedčenie, že na to, aby človek niečo dokázal, sa musí premáhať. Prekračovať svoje limity a hranice. Spadnúť do neznámych vôd. A buď to vyjde, alebo ma to niečo naučí a niekam ma to posunie. Každopádne vykročenie zo svojej komfortnej zóny prinesie vždy niečo pozitívne. A preto som si nakoniec povedala, že to vyskúšam.

Asi najcitlivejšou časťou celej kandidatúry je politická strana. Viem o možnosti kandidovať ako nezávislý kandidát, no s touto možnosťou nie som vôbec stotožnená. Celú kandidatúru som chcela postaviť na otvorenosti, na pravde. Môj pocit je, že nezávislý poslanec nevie kam patrí, nevie sa priradiť hodnotám, ktoré zastáva, prípadne patrí tam, kde mu to práve vyhovuje. Takže bolo jasné, že chcem kandidovať pod politickou stranou. Aby ľudia poznali môj názor a moje zásady už dopredu.

Sedeli sme v aute, pred sebou sme mali dlhú cestu a drobček spal. Mala som dosť času na premýšľanie o politickej strane. Preto som začala pekne od začiatku. Ľavica, pravica, liberáli, alebo konzervatívci? Na základe faktov o týchto smerovaniach som cítila, že môjmu rozumu (a srdcu) je najbližšia ľavica. Tým som sa vo výbere politickej strany dosť obmedzila, pretože na Slovensku sú len 2 aktívne ľavicové strany. Komunistická strana Slovenska a Smer – SD. Na chvíľu som si myslela, že som týmto v politike skončila. Ale dala som si tú námahu a preštudovala som si aj hodnoty strán. A svoje politické presvedčenie som našla práve v strane Smer – SD.

V hodnotách strany naozaj nemajú uvedené, že poslanci kradnú, klamú a vytvárajú kauzy tak, ako ich teraz vníma verejnosť. Dosť som s výberom strany bojovala, rozmýšľala som nad všeliakými alternatívami, pretože cítim, aká je voči tejto strane nálada. Moju kandidatúru som brala vážne, chcela som pomôcť mestu a nechcela som sa odpísať hneď na začiatku. Áno, sledujem politiku, vidím a počujem čo sa deje vo vláde. Vnímam, kto je za čo zodpovedný, kto si prechádzal akými kauzami. A to vo všetkých stranách. Pár dní mi trvalo, kým som pochopila, že štátna a komunálna politika sa nedá porovnávať. Pár dní mi trvalo, kým som pochopila, že aj napriek tomu všetkému, čo táto strana okolo seba nesie, ide len o politické presvedčenie. A bolo rozhodnuté.

Do strany ma prijali a dali mi vo voľbách podporu. Ja som v tom čase vôbec nevedela, kto a koľko nás bude kandidovať za náš obvod. Vedela som len toľko, že počas 4 rokov sa o obvod našej veľkosti starajú 2 poslanci. V septembri som zistila, že kandidátov za náš obvod bude až 13. Ostatní 12 kandidáti mali minimálny vek 30 rokov, niekoľkoročné skúsenosti a skutočnosť, že každého z kandidátov poznalo široké okolie voličov. Začala som si uvedomovať, že to nebude vôbec jednoduché. Ale nevedela som do čoho idem. Možno práve toto bolo mojou výhodou, prečo som sa nezľakla a necúvla som. Sľúbila som si, že do svojej kampane dám všetko. Že urobím všetko preto, aby som po voľbách nemusela nič ľutovať.

Asi najsilnejšími momentami v pozitívnom, ale aj v negatívnom slova zmysle v týchto voľbách, boli pre mňa reakcie mojich najbližších. Moja mama nechápala, čo chcem v politike robiť. Vraj ma politika pokazí. Aj tak nič nezmením. Ale keby sme mali všetci taký postoj, tak by naša spoločnosť nemohla napredovať. Moja sestra, ktorá mi na základe svojich pocitov, ktoré sa možno momentálne zhodujú s tými vašimi, povedala, že nevie, či ma vo voľbách podporí, pretože všetci smeráci kradnú. Nie, naozaj všetci nekradnú. Za tieto mesiace som spoznala mnoho ľudí z tejto politickej strany, ktorí sú normálni a neobohacujú sa na systéme. Ale to, čo mi skutočne dávalo silu, bola podpora môjho manžela. On mi ako jeden z mála dal pocítiť, že ma aj napriek odlišnému politickému názoru veľmi rád vo všetkom podporí. On pochopil, že politika nemôže ovplyvňovať náš súkromný život. Že ani politické presvedčenie zo mňa neurobí lepšieho, ale ani horšieho človeka.

Môj manžel ma z niekoľkoročných skúseností upozorňoval, že stretávať sa s voličmi a rozprávať sa s nimi nebude vôbec jednoduché. Ja som bola rozhodnutá a presvedčená urobiť všetko, čo bude v mojich silách. Na moje prekvapenie práve táto časť dopadla perfektne. Bolo skvelé, koľko pozitívnych reakcií som dostala na moju kandidatúru od úplne neznámych ľudí. Koľkí boli rozhodnutí dať mi svoju dôveru. A práve toto ma posúvalo ďalej. Pracovala som dlho do noci, cez deň som sa venovala drobcovi a celé poobedia som trávila s ľuďmi. Chcela som vedieť, čo ich trápi, čo by si priali zmeniť. Pretože som chcela byť poslankyňou, ktorá bude jednou z ľudí, bude počúvať ľudí a bude sa snažiť vyriešiť to, čo bežný človek nevyrieši. Presne taký by mal poslanec podľa mňa byť.

Je 10.11. tesne pred polnocou a ja sa dozvedám výsledky. Mala som veľmi silných protikandidátov. Mne na zvolenie chýbalo 20 hlasov. A bolo po všetkom.

Vydýchla som si. Konečne viem výsledky. Nebudem sa hrať na hrdinku, bola som z toho sklamaná, no zároveň som mala čisté svedomie, že som urobila všetko najlepšie, ako som vedela. Vydýchla som si, pretože sa to celé skončilo. Lebo aj keď som si svoju predvolebnú kampaň užívala, nie som z kameňa a politika je tvrdý boj.

Samozrejme prvá veta, ktorú som po voľbách od všetkých počula znie: „Neboj sa, o 4 roky sa tam isto dostaneš!“. Ha-ha. Toto počuť nechcem. Ja som si tento boj odbojovala najlepšie ako som vedela a nie som si istá tým, čo bude za 4 roky. Najviac mi však trhá srdce skutočnosť, že si úplne cudzí ľudia nájdu čas na to, aby aj po voľbách prišli osobne a vyjadrili mi dôveru so všetkými tými peknými slovami. To je taký ten feedback, ktorý má človeka nakopnúť k tomu, aby pokračoval v tom, čo robí…

Čo sa týka mojich dobrých úmyslov pomôcť vo fungovaní mesta, tak v nich môžem pokračovať. Aspoň pomocou prínosu kultúrneho vyžitia, pokiaľ o to bude záujem.

Takže toto bola moja ďalšia nová skúsenosť. S odstupom času som naozaj vďačná, že som mala možnosť zúčastniť sa volieb aj z iného uhla a tým vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Spoznala som mnoho skvelých ľudí z ktorých sa stali dobrí kamaráti. Zistila som, že niekedy ani 100% úsilie nestačí a naučila som sa diplomatickému správaniu. Zároveň som veľmi vďačná za takú obrovskú dôveru, ktorú mi ľudia dali aj napriek tomu, že ma nepoznali. Veľa to pre mňa znamená.

A vy, pokiaľ máte niečo, čo sa na prvý pohľad možno zdá ako tá najväčšia hlúposť, alebo ako niečo, čo je úplne nereálne, nenechajte sa tým odradiť. To, čo by sme v živote chceli dokázať je v takej vzdialenosti, do akej sa k tomu postavíme.

Vaša N

© 2018 ntravellingblog. All rights reserved.

Theme by Anders Norén.

Webstránku pripravil Marek Hasák

Scroll Up