Koniec leta. Nie preto, lebo kalendár hlási vysoký augustový dátum. Ale preto, lebo my opäť chystáme festival, ktorým každoročne ukončujeme leto. Napísala by som, že posledný, ale tento rok výnimočne nie. Po 5 rokoch práce s mojim manželkom na organizácií rôznych podujatí si zakladáme spoločnú firmu s týmto zameraním. A tak pár dní po našom každoročne poslednom festivale pokračujeme ešte jednym podujatím, už pod menom našej novej firmy.

Na sociálne siete sem-tam taktiež zablúdim, aj keď o mne príliš „nepočuť“. Počet fotiek za mesiac august je určite menší ako počet odchodených festivalov počas leta. A viete, ako sa hovorí, že niečo dokážete spočítať na prstoch jednej ruky? Tak presne ja na spočítanie publikovaných článkov ani prsty na rukách nepotrebujem.

Čo ma ale úprimne od srdca teší, je fakt, že ste na mňa nezabudli. Viem to, pretože vidím, koľkokrát denne si kliknete na môj blog. A práve preto som sa tešila na tento moment. Čas, kedy sa vám prihováram prostredníctvom ďalšieho článku. Nebudem vám klamať, padá na mňa únava. No povedzme, že je to z toho tepla. V hlave mám milión myšlienok, čo ešte treba stihnúť, kedy sú posledné termíny a rozmýšľam, kde asi za rok budeme. Ďalšie mesiace budú v našom živote otvorené veľkým zmenám. Určite vám časom napíšem aj o tom.

Tento sled udalostí ale dobre poznám. Po poslednej akcii ma prepadne obrovská chuť zase tvoriť. Písať články. Fotiť fotky. Aj keď s fotením je to trochu ťažšie, pretože môj drahý pán fotograf (manželko) je plne vyťažený v práci. Práve preto mám napríklad v počítači už 4 mesiace napísaný článok o tom, ako a v čom mi pomohla jóga. Lenže článok nie je zverejnený, pretože k nemu nemám fotky. Som to ja teda „blogerka“.

Ja vlastne všetky blogerky obdivujem. Každý deň niekoľko dokonalých fotiek, 1-2x do týždňa nové články s hlbokou myšlienkou a k tomu ešte môj pocit, že majú kopec času aj na seba. Ako keby ani nepracovali a žili život, kde ich všade obklopujú fotografi a oni tak majú kopec materiálu, aby ich snaha niečo tvoriť nezačala stagnovať. Pretože čím menej je niekto aktívny, tým viac sa stáva „neviditeľným“. Ľudia rýchlo zabúdajú.

Tým sa dostávam k tomu, že vám ešte raz ďakujem za to, že ste tu „počkali“, že ste si otvorili po dlhej dobe tento článok a v neposledom rade aj za to, že mi sem tam pošlete správu, pri ktorej sa mi zalesknú oči a som šťastná, že som si tu tento priestor začala tvoriť. Udržať si ľudí, pre ktorých tieto články píšem je ťažšie, ako sa môže zdať. A napriek tomu, že už bloguje takmer každý, som vďačná, že som vás dokázala niečím osloviť a že sa radi vraciate k mojim článkom. Aspoň toľko vyplýva z vašich správ a z blogových štatistík.

Takže len toľko. Žijem, písať som nezabudla a ani notebook mi neukradli. Vy prosím majte so mnou trpezlivosť. Keď sa vám niečo páči, či už pri mne, alebo pri inom blogu, dajte to vedieť. Komentárom, správou, alebo srdiečkom. Je to veľmi dôležité a vôbec nie otravné! Pretože je to najkrajšia (a jediná) forma odmeny za dni strávené pri písaní článkov a fotení fotiek. A dajte vedieť, aj keď sa vám niečo nepáči. Konštruktívna kritika môže posunúť ďalej.

Majte na pamäti, že bez vás by tieto články boli len kopa písmeniek zavesených v online priestore. Ja sľubujem, že sa pokúsim polepšiť, že vám aj naďalej budem odpisovať nekonečné odpovede a že keď sa môj drahý pán fotograf uvoľní, tak vám sem konečne napíšem aj o jóge. A keď máte na mňa otázky, tak sa pokojne pýtajte. Aj to je forma spätnej väzby a možno mi vnuknete nápad na ďalší článok, ktorý môže niekomu z vás v niečom pomôcť.

Či už v rozhodovaní sa, či sa oplatí vyskúšať hodinu jógy, alebo len dodá niekomu pocit, že na to, čo sa mu deje, nie je sám.

(fotka z oficiálnej stránky festivalu Rockový záber)

Vaša N