Mali by ste o nás vedieť jednu základnú vec. Cestujeme pomerne dosť často, ale vždy je to zásadne bez plánu. Hovorím teraz o výletoch, ktoré trvajú 1 noc a viac. Je to pomerne dosť odvážne a kvôli drobcovi je to dobrodružstvo samé o sebe. A ja by som vám chcela ukázať, ako vyzerá jeden rodinný víkend – 2 noci mimo domu s nami. Preto sa pohodlne usaďte, pripútajte sa a pridajte sa k nám!

Tentokrát sa všetko začalo jedným piatkovým telefonátom od môjho manželka. „V sobotu mám konferenciu. Nechcem ale prísť o víkend s vami, pôjdeme do Banskej Bystrice spolu!“. Konferencia mala trvať od 9:00 do 16:00. Ubytovanie s neskorým check outom zabezpečené, už len nás zbaliť. A tak sme v piatok o 17:00 odišli z domu za našim pracovno-rodinným víkendom.

Po príchode do Banskej Bystrice sme sa chceli ubytovať, aby sme stihli ešte večeru a krátku prechádzku po centre. Po príchode do krásneho zrekonštruovaného penziónu nás privítal recepčný a dal nám kľúče, aby sme si pozreli izbu. Poslednú voľnú. Všimli sme si, že celý penzión bol vysvätený. Každá jedna zárubňa popísaná. Nedalo nám to a manželko sa opýtal. Recepčný odpovedal: „Ja som diabol, ale dobrý diabol. Jediný anjel je pani majiteľka. Ale diabli nerobia zle.“ A sprevádzal nás dlhými nekonečnými uličkami, cez niekoľko dverí, schodmi až na koniec chodby do našej izby. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo sa mám báť, no pri predstave, že tu na tomto mieste budem zajtra sama tráviť čas s ročným dieťaťom som mala zimomriavky :D.

Po príchode na izbu bol problém vyriešený. Izba bola dvojposchodová a ku posteli viedli veľmi strmé schody, skoro ako rebrík. A to neprichádzalo do úvahy, bolo to príliš nebezpečné. Možno mi aj trochu odľahlo. Lenže to znamenalo, že sme bez ubytovania. V Bystrici nebolo už nič normálne a pekné voľné. Preto prišiel prvý stres. Mimo Banskej Bystrice som nechcela ísť kvôli prípadným komplikáciám a rýchlemu odchodu manželka z konferencie. Všetci sme už začínali byť unavení, stmievalo sa a boli sme hladní.

Po večeri sa nám trochu „rozjasnilo“ a ja som už bola zmierená s tým, že ideme domov. Po ceste si môj drahý uvedomil, že pozná ešte jeden hotel, ktorému však nefungovala internetová stránka (?) a že to je posledná možnosť. V hoteli bolo voľné, vzali sme si izbu a spokojní sme sa ubytovali. Bolo asi 9 hodín večer, chceli sme len rýchlu sprchu a spať.

Ráno sme sa spolu naraňajkovali a manželko utekal na konferenciu. Ostali sme sami. Preto sme skúšali nájsť detský kútik. Bol to 4* rodinný hotel Dixon, preto sme to brali ako samozrejmosť, no pred hotelom medzi stromami sme našli len zaprášenú detskú šmýkačku a trampolínu v dezolátnom stave. Asi to tam stálo už príliš dlho. Bolo hrozne horúco a my sme boli poobliekaní dosť teplo, keďže bola celý týždeň zima a nemyslela som si, že sa to zmení. Moja chyba.

Keď drobec na parkovisku pred hotelom pred sebou tlačil svoj veľký kočík 45 minút v kuse a ja som za ním behala, aby nenabúral do žiadneho auta, boli sme totálne spotení. Vtedy som sa rozhodla, že nebudeme čakať na tatina kým skončí a pôjdeme si kúpiť niečo letnejšie. Drobec chvíľu protestoval, počuť to bolo asi až vo Zvolene :D, ale potom pochopil, že keď bude spolupracovať, bude mu lepšie. A pešo sme sa vydali až do nákupného centra.

Bol deň hasičov (našťastie), preto sme mali čo obzerať a aspoň na chvíľu bola zábava. Ale minúty do obeda som poctivo odpočítavala. O 12 mal totiž tatino prísť zobrať veci z hotela a mali sme sa ísť spolu najesť, aby som sa aspoň v kľude najedla. A to zase nevyšlo. Tatino sa totižto najedol na konferencii. Mňa vysadil v centre a ja som tam stála hladná, so zaspávajúcim dieťaťom v kočíku, v 30° teple pre mňa v úplne neznámom meste bez odporučenia dobrej reštaurácie. Dream weekend, nie? 😀

A tam začala moja 7 kilometrová prechádzka. Chodila som hore-dole, lebo drobec spal a ja som chcela, aby spal čo najdlhšie. Za tie 2 hodiny som sa naučila názvy asi všetkých kaviarní a reštaurácii, ktoré sú v centre. Ľudia, ktorí si ma všimli si mohli myslieť, že som sa stratila. Po hodine a pol prechádzky mi manželko poslal odporučenie na skvelú reštauráciu, preto moje kroky viedli rovno tam. Volalo sa to Bistro PIGIS, hneď na začiatku pešej zóny a aj napriek tomu, že pripravovali hlavne hamburgery z bio hovädzieho mäsa som mala asi to najlepšie špargľovo-šampiónové rizoto. Mňam! A čo ma potešilo najviac, mali možnosť aj malej porcie jedla pre deti, preto som drobcovi objednala kuracie prsia so zemiakovou kašou.

Bol najvyšší čas zobudiť sa a najesť sa, preto som kočík odstavila vedľa mňa na terase a čakala, čakala, čakala… jedla a čakala. Drobca zobudila zo spánku až sanitka, na ktoré je taktiež zaťažený.

Po 2 hodinovom spánku mal drobec toľko energie, že môj pokus prehovoriť ho na dezert v odporúčanej kaviarni LE ROY bol neúspešný. A tak som sa tešila! Preto sme sa len zastavili na zmrzline Moja Srdcovka. Je to asi totálne banskobystrické klišé, ale tá zmrzlina bola geniálna!

Boli 4 hodiny a keďže mne nebol dopriaty dvojhodinový poobedný spánok, padala na mňa únava. Volala som tatinovi, kedy príde, ale odpoveď ma nepotešila. Vraj ešte minimálne hodina. A ja som bola v nákupnom centre (opäť), lebo som verila, že hasiči drobca ešte na chvíľu zabavia, ale ich program sa na tom mieste už končil.

O 5 po nás prišiel tatino, ale odviezol nás naspäť na miesto, kde bola konferencia. Stále neskončila! Preto sme sa s drobcom na parkovisku ešte hrali futbal. Byť mamou chlapčeka je náročné, radšej by som v letných šatách v tom teple niekde v tieni česala bábiky 😀

Ale aby som prišla ku koncu prvého dňa. Konferenciu môj manželko kvôli boľavému zubu opustil až o pol 7! O 18:30!!! Ostatní tam vysedeli do 20:30. A ja som bola taká unavená a nahnevaná, že jediné, čo som chcela bolo ísť domov, prezliecť sa do pyžama, osprchovať sa a ísť spať… lenže zbalení sme boli na 2 noci…

A ako sme sa nakoniec dostali až do Košíc? Citovým vydieraním :D. Ale o tom vám ešte poviem viac.

Vaša N