Už niekoľkokrát v živote sa mi stalo niečo, čo ma donútilo zamyslieť sa a poďakovať za to, že žijem. Cítiť prítomný okamih a uvedomovať si samu seba. Sústrediť sa na vlastný dych a cítiť, ako sa mi vzduchom plnia pľúca. A za toto byť vďačná. Predstavte si tento pocit a vynásobte ho tromi. Niečo také silné sa stalo dnes.

Po 6 hodinách odlúčenia od mojich milovaných chlapcov som nasadla k nim do auta a počúvala som ich, ako všetko krásne zvládali, čo všetko zažili a ako sa mali. V duchu som bola pyšná na to, ako to môj manželko s nadhľadom zvládol. Mierili sme domov. Konečne. GPSka ukazovala skvelý čas príchodu – 19:30. A ja som v hlave plánovala, čo budeme jesť, kedy vybalím kufor, ako sa s drobcom pohráme, okúpeme ho a kedy asi pôjdeme spať. Drobec medzitým v sedačke zaspal a ja som sa z manželkom začala rozprávať o mojich zážitkoch a pocitoch z kurzu. Sedela som vzadu, lebo chlapci sú nerozluční parťáci, haha (a zákon nariaďuje, aby bola detská sedačka umiestnená na sedadle spolujazdca, pokiaľ je s dieťatkom v aute len šofér, po mojom príchode do auta sme to už nemenili).

Autom sme míňali jednu dedinu za druhou. Boli sme asi 40km od hraníc, uprostred ničoho a zrazu ma manželko vytrhol z rozprávania. „Zlato, niečo sa deje! Neviem hýbať volantom!“ Strhlo ma. „Čo sa deje? Zastav! Pomaly! Je tam jama!“ Auto stále pokračovalo v ceste, očami som ho brzdila, srdce mi búchalo. V duchu som sa modlila, aby neprišla zákruta. V aute sa totiž viezli moje 2 najcennejšie poklady. Jeden nevinne spinkal ako anjelik a druhý sa nás snažil zachrániť.

Manželko má ako šofér neoceniteľné skúsenosti, preto sa mu podarilo auto dostať na kraj cesty. Naozaj neviem ako. Pustil 4 svetlá a ja som rýchlo vybehla kontrolovať, čo sa deje. Po telefonáte s našim skvelým automechanikom sme sa dozvedeli, že s autom už domov určite nedôjdeme. Keby domov, ale ani len po hranice! Začala som cítiť bezmocnosť, v tejto situácii som sa začala strácať a priznávam, nevedela som zachovať chladnú hlavu. Môj manželko našťastie áno. Autom sme ešte veľmi pomaly a opatrne došli na prvú možnú benzínku, aby sme sa aspoň trochu ohriali a aby som mala kde zobrať drobca keď sa zobudí. A tam sa začal nekonečný kolotoč telefonovania s poisťovňou, mechanikom a odťahovou službou. Dokonca aj na benzínke sa našiel jeden mechanik, ktorý bol ochotný sa na to pozrieť. Ale bohužiaľ došlo k takej poruche, ktorá sa nedá odstrániť na počkanie. Z poisťovne prišla odpoveď, že auto nám môžu odtiahnuť do najbližšieho servisu, kde sa nám naň pozrie mechanik najskôr o 2 týždne.

Ocitli sme sa asi 240 km od domu, s 15 mesačným dieťaťom, pokazeným autom, miliónom vecí (maminky pochopia, čo znamená zbaliť kufre rodine na 1 noc), nedostatkom jedla a oblečenia a nám sa pozrú na auto o 2 týždne?! To je zlý sen! Ešte ďalšie 2 hodiny sme nevedeli, čo máme robiť. Bolo finančne neprípustné platiť si hotel na 2 týždne, boli sme uprostred ničoho, v malej dedine, odkiaľ by sme sa autobusom tak skoro domov nedostali a ja som už bola na pokraji zúfalstva. Pani na benzínke to zhodnotila jednou vetou: „Keď sa darí, tak sa darí.“ Výborne.

Chýbal len kúsok a asi by som sa už naozaj zrútila. Ale zrazu som si uvedomila jednu nekonečne dôležitú vec. ŽE ŽIJEME. Pretože sa mohlo stať hocičo. Mohli sme z tej cesty zísť. A mohlo sa to stať hocikde. Napríklad pri predbiehaní na diaľnici. A zrazu som bola hrozne vďačná za to, že sme na tej benzínke všetci traja, že drobec vyťahuje sladkosti z regálov a prenáša ich, že manželko popri mne chodí a snaží sa niečo vybaviť. Ďakovala som celému svetu a vesmíru za to, že sa „nič nestalo“. Ďakovala som našim strážnym anjelom.

Nakoniec sme sa s manželkom zhodli, že najlepšie bude, keď sa necháme odtiahnuť až domov. Poviem vám, zaplatili sme za tú cestu nenormálne peniaze, ale v tejto situácii to boli len „bezcenné papiere“. To najcennejšie sedelo vedľa mňa. Aj keď v odťahovom aute bolo tých 240 km nekonečných, teraz sme už doma. Drobček pokojne spinká a ja stále spracovávam, čo sa vlastne stalo. Jedno je však isté. Môj manželko je môj hrdina.

Vaša N