Pred pár dňami som bola s drobcom na prechádzke, ako inak, už cupkal. Stala sa mi situácia, ktorá sa mi od drobcovho narodenia diala dosť často. (Možno preto som si časom začala radšej vyberať prechádzky smerom do prírody, než prechádzky do mesta.) Stretla som jednu milú staršiu pani, ktorá sa drobčekovi prihovorila: „No ahoj, aký si ty krásny, to koľko máš rôčkov, keď už takto krásne chodíš?“ Samozrejme, že som odpovedala: „14 mesiacov.“ Pani pokračovala: „No a to dosť skoro, maminka má radosť! A už aj niečo povieš?“ „Nie nie, ešte moc nehovorí, ale my mu rozumieme.“ „Počkajte, až začne! To si ešte užijete!“…

Počkaj, keď sa narodí. Už sa nevyspíš!“ „Počkaj, keď budeš mať dieťa. Už na seba nebudeš mať čas!“ „Počkaj, keď mu budú rásť zuby. Zblázniš sa!“ „Počkaj, keď sa začne plaziť. Všetko bude nebezpečné!“ „Počkaj, keď začne chodiť. Už sa neposadíš!“ …

Neviete si ani predstaviť, koľkokrát sme niečo také s manželkom počuli hoci aj od cudzích ľudí na ulici. Do zoznamu počkaj až… prispela aj hore spomínaná staršia pani, niekoľko mamičiek so staršími deťmi, susedia, rodina,… Vážim si každého človeka a zároveň tak aj jeho názor, ale naozaj nerozumiem, ako môže mať niekto odvahu na tieto „dobre mienené rady“. Ani neviem, či to vôbec sú rady. Pretože ak som už raz otehotnela (a za to som bola nekonečne vďačná), tak ma od materstva určite neodradia vety typu „počkaj až sa narodí, už sa nevyspíš“. A určite nebudem svoje dieťa brzdiť vo vývoji len preto, aby náhodou nezačalo chodiť, pretože chcem sedieť na stoličke a pozerať film.

Určite nebudem tvrdiť, že byť rodičom je jednoduché. Veľakrát si myslíme, že sme v úplných koncoch, keď Markusko v noci zo sna plače a my nevieme prečo. Keď je prechladnutý a my ho musíme každé 2 hodiny trápiť odsávačkou soplíkov, aj v noci. Keď ho večer uspávam tak dlho, že zaspím aj ja…

Ale viete, ako to vnímam s odstupom času? Za všetko som vďačná. Milujem každý jeden jeho pokrok. Aj keď sa v noci zobudí 10x, pretože viem, že v ten deň urobil veľa pokrokov a potrebuje to len spracovať. Aj keď mu rastú zuby, pretože viem, že sa mu bude lepšie žuť, keď ich bude mať viac 🙂 . Aj keď sa začal plaziť a už som ho nemohla nechať len tak na detskej deke na gauči. A dodnes si pamätám jeho prvé kroky. Moje srdce takmer puklo od radosti a pýchy. Milujem, keď ho vidím, ako sa snaží postaviť vežu a stále mu to nejde. Milujem, keď sa snaží sám si obuť papuče. A vytrvalo to skúša. A ja viem, že sa mu to raz podarí. Keď má zlé dni, upokojujem sa tým, že je to len na chvíľu. A doteraz sa to vždy potvrdilo 🙂 .

Som naozaj šťastná, že mi bolo dopriate byť mamou. Pretože môj život dostal nový rozmer. Markusko má 15 mesiacov a ja si už takmer nepamätám, aké to bolo, keď bol bábätko. Aby ste mi rozumeli, pamätám si všetky dôležité záchytné momenty. Ale keby som si mala spomenúť na to, koľkokrát som v noci nespala, nepamätám si. Príroda vie, prečo je to tak 🙂 . Viem, že to nebolo jednoduché. Ale zároveň som na nás hrdá, že sme to zvládli, že máme doma zdravé a šťastné dieťa, že je už vo veľa veciach samostatný, aj keď nás toho ešte čaká veľa. A tento pocit prajem zažiť každému z vás.

A čo sa týka „dobre mienených rád“, možno je to len moja materská citlivosť, alebo sa len nad niektorými vecami príliš zamýšľam,… neviem. Viem len to, že určite nie je žiadna katastrofa, keď dieťatko začne chodiť, rozprávať, skúmať, chodiť po byte s dekou, ktorú ťahá za sebou, presúvať 10 kilovú detskú ohrádku 😀 a podobne. A dokonca pri dobrom časovom rozvrhu si stíhame aj ten film pozrieť, aj sa osprchujem, aj sa upravím a dokonca sa nám aj podarilo našu domácnosť upraviť, tak, aby to tu pre drobca nebolo nebezpečné. A dokonca sa aj sem-tam vyspím! 🙂

 

Vaša N