Po niekoľkých dňoch v horúcej Viedni sme sa chceli trochu schladiť pri vode. Nič nerobiť, iba sa celý deň kúpať a jesť, jesť a kúpať sa. Nechcela som, aby sme išli na dlhú cestu až ku moru. Mali sme pred sebou už len pár dní a neoplatilo by sa nám kvôli drobcovi deliť cestu na 3 časti, lebo by sme si more vôbec neužili. Preto sme sa zhodli na mieste, kam sa dostaneme za 1 drobcov spánok (už som spomínala, že sme cesty delili na drobcove trojhodinové spánky :)). Pôjdeme na pár dní do Maďarska ku Balatonu.

Vyhliadli sme si pekný, pokojný penzión, zbalili sme sa a mohli sme vyraziť. Po príchode do penziónu a následnej obhliadke našej izby som nerozumela, prečo sme si takúto základnú vec neoverili už skôr. Do izby na druhom poschodí sa nedalo dostať s kočíkom. Nielen, že v tomto penzióne nebol výťah (neviem, prečo som ho tam očakávala), ale chodby aj izby boli príliš úzke a malé. A priestor bol pre nás kvôli drobcovi hlavnou prioritou. Nevedela som, ako túto situáciu vyriešime. Všetky hotely a penzióny v okolí boli plné. To sa dalo čakať, keďže bola hlavná sezóna.

Všetky hotely boli plné, až na jeden, kde mali poslednú voľnú izbu. Sme zachránení! Hotel, ktorý nás zachránil sa volal Danubius Health Spa resort Aqua. S plnou penziou a bazénmi. Takže naše sny o jedení a kúpaní sa mohli byť splnené. Asi pri nás počas celej cesty stál strážny anjel, ktorý nám v týchto nečakaných situáciách pomáhal. Spomínate si na to, čo sa stalo v Prahe? 🙂

Nasledujúcich 5 dní sa toho stalo veľa. Nie len dobrého. Ale aj šokujúceho, bolestivého, uplakaného. No vďaka zlému sa môže stať to dobré. Myslím si, že to je zákon, vďaka ktorému si dokážu ľudia uvedomiť vlastné šťastie. V mojom prípade to tak bolo.

Po tom, ako sme sa ráno v hoteli poriadne najedli, išli sme sa kúpať do vonkajšieho hotelového bazéna. Samozrejme v rámci normy, keďže to celé s nami absolvovalo aj naše 7mesačné bábätko :). V pokročilých doobedňajších hodinách bolo trochu náročné nájsť voľné lehátka pri bazéne, preto sme si osušky, kočík a vodu na pitie presunuli o niečo ďalej, za stromy, do záhrady, kde sa veľa ľudí nezdržovalo. Neprekážalo nám to, chlapci boli aj tak najviac vo vode v tieni. Keď sme prechádzali okolo spŕch, všimla som si, že tam lietalo veľa včiel. Nikdy som sa ich nebála, vedela som, že pokiaľ človek stojí v pokoji, nič sa mu nestane. No s drobcom sme sa snažili takýmto miestam vyhýbať.

Mali sme pár minút času, kým začne obed. Manželko ma poslal po uterák, aby sme doňho zabalili drobca hneď po východe z vody, keďže trochu fúkalo. Bosá som prešla ku lehátkam, napila som sa, osušila som sa, zobrala som uteráky a obula som si šľapky…

Zrazu som na pravom palci na nohe cítila silnú bodavú bolesť. Chvíľu som si myslela, že som stúpila na sklo. Kým som nohu vybrala, bolesť sa stupňovala. V nohe som mala zapichnutú včelu! Triasla som nohou, snažila som ju dať preč, nechcela sa pustiť. Bola som v šoku, krivkala som naspäť ku lehátku, udierala som sa a asi som ju aj zabila. Srdce mi búchalo až v krku, začínala som slabnúť, tŕpli mi ruky aj nohy, nevedela som, čo mám robiť. Po chvíli ku mne pribehlo pár maďarských návštevníkov, ale nevedeli sme sa dohovoriť. Nechápali, čo sa stalo. Palec mi napuchol. Hovorila som stále len meno môjho manžela a snažila som sa ukázať na bazén. Hrdlo mi zvieralo a nevedela som chytiť dych. Niekto začal kričať, bála som sa, anglicky ani slovensky sa dohovoriť nedalo. Celé toto videla aj jedna češka, ktorá mi pribehla na pomoc…

Veľa si toho nepamätám, pamätám si len plač bábätka. Toho môjho… Začala som sa v týchto nekonečných minútach strácať, strácala som vedomie, sústredila som sa len na svoj dych a na moje bábätko. Čo bude robiť, ak sa mi niečo stane?…

Sanitke to trvalo nekonečne dlho a nakoniec mal celý hotel z tejto situácie poriadnu šou. Možno sa ešte niekde v nejakom telefóne nachádza aj amatérske video. Ľudia vedia byť fakt sprostí.

Dostala som inekcie, infúziu a prvý človek, s ktorým som sa vedela dohovoriť v angličtine, bola moja ošetrujúca doktorka v nemocnici, ktorá mi potvrdila, že to bola alergická reakcia. Neskôr som sa dozvedela, že sa hore spomínaná češka vedela dohovoriť v nemčine a že má dcéru, ktorá má alergiu na bodnutie včely, preto vedela, čo má robiť. A tí maďarskí záchranári asi vedeli trochu pochopiť, čo sa stalo, keď im to vysvetlila ona.

Po pár hodinách v nemocnici sme sa z celej situácie trochu spamätali, Markusko mal za sebou veľmi stresujúci zážitok, preto zaspal. A nám sa zobrazovalo veľa otázok. Ale hlavne, prečo to všetko trvalo tak dlho? Sme v bezpečí, keď sa nemôžeme dohovoriť anglicky?

Keď ma pani doktorka prepúšťala, doporučila nám byť v pohotovosti, mať na blízku lekára. Bol už večer a my sme sa v hoteli necítili absolútne bezpečne. Nie kvôli včelám, ale kvôli tomu, že keby sa mi niečo stalo, ako by som si privolala lekára? Manželko nevie maďarsky, ja tiež nie a v angličtine sa dohovoriť nedalo. Preto nám manželko zbalil veci a ešte v ten večer sme sa vydali na dlhú cestu za krstnými naspäť do Bratislavy, kde sme čakali, čo bude so mnou ďalej.

Keď sa na túto situáciu pozriem dnes, som naozaj vďačná, že sa to stalo takto. Že sa to stalo mne a nie drobcovi. Že mám už teraz v lete vždy so sebou v kabelke „pero“ na prvú pomoc. Keby sa mi to stalo v práci v lete na festivale, následky by boli kvôli práci oveľa horšie. Takéto veci je lepšie vedieť. Tak preto ten môj postoj.

Beriem to tak trochu pozitívne. Keďže sme si skrátili dovolenku pri vode, mohli sme ostať ešte pár dní na Slovensku. Rozhodli sme sa pre Trenčín. Krásny hotel Magnus, vírivka na izbe, skvelá polpenzia, nádherné mesto,… To bolo to, čo sme potrebovali. V konečnom dôsledku to bol nádherný záver našej spontánnej cesty 7 krajinami za 20 dní autom a s našim milovaným bábätkom. Už teraz sa teším, na akú cestu sa vyberieme najbližšie. 🙂

Vaša N