Vojnový Brusel, Luxemburg a nádherný západ slnka vo Frankfurte. A spolu s týmito krajinami sme mali ďalšie zážitky, na ktoré nikdy nezabudneme. Po všetkých zážitkoch sme boli tak dobití energiou, že sme sa nepotrebovali už na nič upínať. Len sme išli a užívali sme si, že môžeme cestovať. Že sa môžeme slobodne rozhodnúť, kde budeme ďalší deň.

Pokračovali sme cez Mníchov. Môj manželko sa naozaj tešil, že môže vidieť naživo Allianz arénu (kto by nevedel, je to futbalový štadión, kde hráva FC Bayern Mníchov :)). V centre sme sa nezdržovali. Mali sme za sebou niekoľkohodinovú cestu, preto sme sa išli ubytovať. Tu sme zistili, že hodnotenie hotela 4 hviezdičkami nie je to isté, ako 4 guličkami :D. V živote nikdy som o takom niečom nepočula. Izba v hoteli Premier Classe bola ale aj tak krásna, preto sme sa na našej nevedomosti len zasmiali.

Druhý deň sme vyrazili hneď ráno, pretože nás čakal prechod cez rakúske hranice s trasou až do Viedne. Cestou sme si ale spravili poldňovú zastávku v Salzburgu. A bolo to skutočne nádherné! Už odkedy sme vošli autom do mesta som sa nevedela vynadívať na tú nádheru. Dominanta celého mesta je hrad, ktorý vidno asi z každého miesta. Nevedela som sa dočkať, až zaparkujeme a prejdeme sa popri rieke. Von bolo asi 30 stupňov, ale aj napriek tomu bolo príjemne. Čakali sme, že všade bude veľa turistov, ale mesto bolo pokojné. Stáli sme pri rieke a ja som mala chuť si sadnúť na trávu a nič nerobiť. Až som si na chvíľu myslela, že som len zlenivela :D.

Z každého mesta sme si odniesli magnetku ako spomienku. O tomto mestečku sme si mysleli, že na každom rohu budú obchodíky so suvenírmi. Neboli. Po dlhom hľadaní sme to vzdali a magnetku sme si nakoniec kúpili na letisku. Toto sú momenty, ktoré človek nenaplánuje :).

Kvôli magnetkám sme mali menší časový sklz, preto sme sa bez ďalších prestávok vydali do Viedne do hotela Schild. Prišli sme dosť neskoro a tak sme si rovno ľahli unavení spať. Ráno sme spali dlhšie a nestíhali sme na raňajky. Po predošlých skúsenostiach s Nemcami som z toho nebola nadšená, pretože to znamenalo len jedno. Že nás vyhodia. S malou dušičkou sme zišli do reštaurácie a keď nás uvidel personál, začali dokladať jedlo. Potom zamierili k nám a ja som si už pripravovala výhovorku a prosbu, že nebudeme dlho. Ale milá pani sa nás len opýtala, či si dáme čaj, alebo kávu. Presne tu sme si uvedomili, že v Rakúsku naozaj platí pravidlo náš zákazník, náš pán. Bola som naozaj vďačná, že sme sa pred dlhým dňom mohli v pokoji najesť.

Vo Viedni bolo taktiež teplo, až horúco a našou najväčšou výzvou bolo dosiahnuť, aby si drobček nedával dole z hlavy čepček. Keď sme ho kupovali, nepovažovali sme za potrebné, aby bol na zaväzovanie, ale poučili sme sa. Dodnes má čiapky len so šnúrkami. 🙂

Celý deň sme mali prechádzkový. Vo Viedni sme už párkrát boli, ale nikdy nie s drobcom, preto sme nemali zoznam miest, kam sa určite pozrieme. Chceli sme mať voľný program. Rozhodli sme sa prejsť po Schonbrunne. Už sme ho poznali a vedeli sme, čo nás čaká. Nachodili sme kilometre a prišli sme k poznatku, že s kočíkom a vonkajšou teplotou 30° je šlapať do kopca niekoľkokrát náročnejšie ako bez neho. A keď potom zistíte, že sa musíte niekoľko desiatok metrov sa vrátiť a hľadať detský čepček,… Počas našej horúcej prechádzky sme sa veľakrát pristihli pri tom, ako snívame, že sa hádžeme do jednej zo schonbrunnských fontán, preto sme sa jednohlasne zhodli, aká bude naša ďalšia destinácia… 🙂

Vaša N