Pokračujeme v ceste 7 krajinami. Áno, naozaj sme tam boli. Naozaj to nebol len sen. Ale teraz už z Holandska musíme odísť za ďalším dobrodružstvom. Dosiahli sme zastávku, ktorá bola od domova najďalej. Sme v polovici a každou ďalšou krajinou sa približujeme naspäť ku domovu.

Znova prechádzame cez hranice, tentokrát cez tie s Belgickom. Keď sa povie Belgicko, čo vám prvé napadne? Presne tak. Čokoláda. To si z tejto krajiny určite odnesiem, aj s magnetkou samozrejme. Čakala nás jednodňová zastávka v Bruseli. Pred určitým časom sa tam odohralo niekoľko teroristických útokov. Myslela som na to, že nás čaká ešte dlhý a krásny život a že sa radšej budeme zdržiavať mimo miest s veľkými skupinkami ľudí. Som predsa matka a už nie som zodpovedná len za svoj život, ale aj za život mojich 2 malých detí. Teda, jedného veľkého a jedného malého 😀

Po príchode do Bruselu sme sa ako prvé vybrali ku vychýrenému Atomiu. Jedna z mestských dominánt. Je to niekoľkomiliárdkrát zväčšený model atómu železa. Brusel som si predstavovala ako turistami preplnené mesto. Už keď sme prechádzali niekoľkými ulicami, pochopila som, že som sa veľmi mýlila. Brusel bol takmer úplne vyľudnený. Vyzeral ako mŕtve mesto. Okrem obrovského počtu vojakov so zbraňami sme v uliciach nestretli takmer nikoho. Nemala som z toho veľmi dobrý pocit.

Atomium sme našli pomerne dosť rýchlo, čo ma veľmi potešilo. Bolo to krásne. Krásu tejto stavby sme si mohli naplno užívať a nemuseli sme sa predierať davmi turistov. Vojaci boli všade naokolo. Nezdržali sme sa dlho a s manželkom sme sa zhodli, že vzhľadom k momentálnej situácii tohto mesta by asi nebolo príliš vhodné ísť na dlhú prechádzku po centre. Preto sme sa rozhodli, že nájdeme obchod so suvenírmi, čokoládovňu a pôjdeme ďalej.

Neviete si ani predstaviť, aké ťažké je nájsť takéto obchodíky v cudzom meste, keď sa nemáte koho opýtať na cestu. Po dlhom hľadaní sme nakoniec našli malý obchodík so suvenírmi. Markusko spal, preto som z auta odišla na pár minút do obchodu sama. Za tých pár minút už stálo okolo nášho auta niekoľko policajných áut s ozbrojenými vojakmi, ktorí nás posielali preč. Celá táto situácia v nás vyvolala ešte väčší nepokoj, preto sme sa rozhodli, že pokiaľ nenájdeme čokoládovňu pri odchode z mesta, budem sa musieť zmieriť s tým, že pravú belgickú čokoládu v tejto krajine neochutnám. Samozrejme, že chápem, že policajná pohotovosť slúži pre bezpečnosť občanov a turistov, ale ešte nikdy sme neboli takto blízko nepokojov. A taká situácia sa vám vpije hlboko pod kožu…

Keďže som s čokoládou naladená na jednej vlne, našli sme. S čokoládou sme si súdení :). Hltala som pohľadom z auta každú ulicu, po ktorej sme prešli a predstavovala som si, aké to tam asi bolo, kým ľudia nepoznali strach. Predstavovala som si skupinky ľudí, ktoré sa po uliciach prechádzali. Niektorí išli do kaviarne, iní sa zas ponáhľali do roboty. V mojich myšlienkach bol Brusel nádherné mesto života. No v skutočnosti to tak nebolo.

Ešte niekoľko minút po tom, ako sme opustili Brusel ma mrazilo. Ďalšia životná situácia, kedy si človek naplno uvedomuje, že žije. A je za to vďačný.

Nasledovala ďalšia krajina a tou bol Luxemburg. Aj keď som poctivo hľadala niečo, čo sa oplatí vidieť, vo svojej podstate som nič nenašla. Keď sme prechádzali krajinou, pochopila som prečo. Luxemburg nám naozaj neprišiel ničím výnimočný a preto sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Po nekonečnej ceste cez Luxemburg, kedy sme mali niekoľkokrát pocit, že sme zablúdili, sme opäť prešli cez nemecké hranice a našou ďalšou zastávkou bol Frankfurt nad Mohanom.

Ubytovali sme sa na 2 noci v hoteli NH Wiesbaden a bohužiaľ musím zase povedať, že nás Nemci svojimi službami sklamali. Očakávali sme precíznosť, ako u Rakúšanov, ale namiesto toho sa nám dostalo len arogancie a povýšenectva. Aby som však ohľadom Nemcov nehovorila len negatívne, tie 2 dni vo Frankfurte sme si naozaj užili a oddýchli. Rozhodli sme sa cielene nevyhľadávať len pamiatky. Po stovkách precestovaných kilometrov sme chceli na chvíľu vypnúť. Nenaháňať sa za tým, aby sme videli všetko, čo máme v pláne. Chceli sme to nechať na náhodu.

A musím povedať, že sa nám to podarilo. Našli sme nádherný park pri rieke, kde sa stretávali kamaráti, kde rodiny chodili na prechádzky so psíkmi. Tam, kde ruch veľkomesta utíchol, kde sme sedeli na tráve a pozorovali sme bežcov. Oproti nám cez rieku stála nová, moderná časť mesta s vysokými budovami, cez ktoré presvitali slnečné lúče. A my sme tam len tak sedeli a užívali sme si tú atmosféru, ktorá bola naozaj očarujúca. Ani neviem, ako dlho sme tam sedeli, minútu po minúte slnko padalo čoraz nižšie. O chvíľu sa nám naskytol nádherný pohľad na západ slnka, aký môžete zažiť len vo veľkomeste. Áno, takéto niečo sa dá zažiť aj s bábätkom 🙂

Vaša N