V predošlých 2 častiach som vás zobrala so sebou cez Bratislavu, Prahu, Drážďany, Berlín a Hannover až do auta, ktoré sa vysokou rýchlosťou rútilo po nemeckých diaľniciach až ku holandským hraniciam za splnením si jedného z našich malých-veľkých cestovateľských snov.

Už sa vám niekedy stalo, že ste od niečoho v živote očakávali veľa, ale dostali ste ešte viac? Až toľko, že ste sa museli niekoľkokrát uštipnúť, či to je vôbec pravda? Práve sedím na sedačke v obývačke, drobček dnes zaspal veľmi rýchlo a v spomienkach sa vraciam na jedno z najkrajších a najvoňavejších miest v živote. A stále mám z neho zimomriavky. Zimomriavky, ktoré chcem zažívať znovu a znovu. Verím, že sa mi podarí vás dnes preniesť aspoň v myšlienkach do rozprávky, v ktorej sme sa ocitli minulý rok v júli po niekoľkohodinovej ceste.

Konečne! GPSka nám ukazovala 20 minút cesty do cieľa a ja som sa nevedela dočkať. Okolie mi naozaj napovedalo, že sme v inom svete. V oveľa pokojnejšom svete s nádhernými vidieckymi domčekmi a dobytkom pasúcim sa pri diaľniciach. Chvíľu na to sme už odbočovali na parkovisko pri tom najkrajšom skanzene veterných mlynov. Zaanse Schans. Toto miesto ležiace 20 kilometrov od Amsterdamu sme si v žiadnom prípade nemohli nechať ujsť.

Už keď sme vystúpili z auta nás ovládol úplný pokoj. Niečo mi napovedalo, že toto miesto si zamilujem. Prechádzali sme cez parkovisko až ku vstupu, vedela som, že sa dnes naozaj dosť nachodíme. Drobček neprotestoval a ja som v duchu ďakovala za to, že sme došli zdraví až sem. Presne toto sú tie momenty, kedy má človek chuť precestovať celý svet. Prúd mojich myšlienok sa zastavil, pretože som zacítila vo vzduchu niečo veľmi známe. Niečo, čo by som nikdy nečakala, že budem cítiť pod holým nebom. Čokoláda! Tak predsa to nebol len mýtus! O tomto mieste som si dopredu zistila, že sa tam v domčekoch vyrába čokoláda, syry, mlieko a tradičné holandské dreváky. Ľudia hovorili, že vo vzduchu cítiť čokoládu. A ja som neverila tomu, že tam stojíme všetci traja spolu a cítime to.

Chceli sme vidieť všetko. Hneď. Prejsť sa celým skanzenom. Vôjsť do každého domčeka. A hlavne, kúpiť si pohár horúcej čokolády. Keďže môj manželko tam bol v tom momente na to, aby zmýšľal racionálne, urobil plán. Najskôr prejdeme skanzenom a na koniec si doprajeme čokoládu. Súhlasila som a neprekážalo mi to. Aspoň som sa tak mohla viac sústrediť na nádheru, ktorú som mala okolo seba.

Markusko to cítil. Cítil pokoj, ktorý je všade okolo nás aj napriek množstvu turistov. Cítil, že je na mieste, ktoré je ako z rozprávky. Videl, ako sa z toho tešíme. A tešil sa aj on. Pokojne sedel v kočíku a usmieval sa na všetkých dookola. A ešte si obžúval topánky, ale to mal vo zvyku :). Asi ho tá nádhera dookola zmohla, pretože zvyšok prechádzky prespal.

Trvalo nám asi hodinu a pol kým sme prešli celú dedinku, nasiakli atmosférou a kým sme sa vrátili na začiatok. Bolo niečo pred 6. hodinou a mne prišlo zvláštne, prečo je všade zrazu tak málo turistov. Áno. Záverečná. Koniec. Všetky domčeky sa zavreli. A čo bolo najhoršie, aj ten s čokoládou… Nehnevala som sa. Bola som až príliš očarená týmto miestom. Len sme sa smiali na tom, ako sa mohlo toto stať práve nám. Urobili sme si ešte fotku pri vstupnom obrovskom dreváku a mierili sme naspäť ku autu. A čo sa nestalo? Zrazu sa pred nami zjavila malá reštaurácia. Takže nakoniec aj čokoláda bola. A my sme sa mohli spokojní vrátiť ubytovať do hotela v Uttrechte.

Hotel Fletcher. Dovolím si povedať, že to bol jeden z najluxusnejších hotelov, v akom sme boli. A možno to bolo len tým, že Holanďania si dali naozaj záležať ako na detailoch, tak na celkovej atmosfére. Nechceli sme ani pomyslieť na to, že raz odtiaľ budeme musieť odísť. Zabývali sme sa a začali sme snívať o nasledujúcom dni a spomínali sme na všetko pekné, čo sme dovtedy zažili. Plán na ďalší deň bol jasný – užiť si Amsterdam aspoň z polovice tak, ako skanzen.

Ráno som sa sama sebe divila, že ma vôbec po takom skvelom dojme z hotela a z Holandska, dokázali prekvapiť raňajky. Predstavte si všetko, čo máte radi bez ohľadu na to, či je to sladké alebo slané. Tak v takom raji sme boli. Už v tom momente mi bolo ľúto, že tam neostaneme aspoň rok. Ale to by som sa asi z toľkého jedla vrátila domov dvojnásobne ťažšia 🙂

Hneď po raňajkách sme vyrazili do Amsterdamu. Mali sme v pláne čo všetko chceme vidieť. Jediná vec, ktorá nehrala s nami bol čas. Bolo toho naozaj veľa. Ale bohužiaľ sme nestihli všetko. Videli sme svojou krásou vychýrenú časť Jordaan, aj keď celý Amsterdam bol nádherný. Trhy, na ktorých sa v tom čase síce nedali kúpiť kytice tulipánov, ale ich cibuľky na sadenie, múzeum tulipánov, pretože milujem rezané tulipány. Prešli sme sa od Rijksmusea okolo nápisu I AM STERDAM až na trhy, ktoré boli pri múzeu Van Gogha. Jedli sme ten najlepší obed (kebab?) na tráve pri múzeu Van Gogha. Videli sme spontánne vystúpenie tanečnej skupiny len tak na ulici. Prechádzali sme ulicami Amsterdamu a nemohli sme tomu uveriť, aký je Amsterdam nádherný. Ten deň by sa mohol natiahnuť aj trojnásobne a asi by som sa aj tak toho mesta nenasýtila. Toto mesto som si zamilovala ja a manželko tiež.

Po celom príjemne únavnom dni sme sadli do auta a vydali sme sa naspäť na hotel. Drobček bol úžasný. Z toho som usúdila, že aj on bol z tejto krajiny rovnako očarený ako my :). Celú cestu do hotela som nepočúvala nič iné, iba plán môjho drahého, ako sa do Amsterdamu presťahujeme. Mal to premyslené do detailov a v tom momente som si uvedomila, že sme už asi príliš unavení na racionálne zmýšľanie. Snažila som sa dýchať čo najhlbšie, aby vo mne ostala táto krajina zarytá čo najdlhšie. Snažila som sa potlačiť v sebe malé sklamanie z toho, že ráno odchádzame.

Snažila som sa sústrediť na to, že nás aj ďalší deň čakalo niečo nové. Aj keď ja som si jeden z mojich snov už splnila. Dovidenia Amsterdam, ešte sa určite uvidíme.

Vaša N