V skratke zhrniem prvú časť. Rozhodovali sme sa, kam ísť na dovolenku, možností bolo veľa, vybrali sme si cestu po Európe. Myslím si, že týmito článkami vám môžem zodpovedať veľa otázok a uistiť vás, že cestovanie s bábätkom nie je žiadna prekážka. Našou prvou zahraničnou zastávkou bola Praha. V prvej časti ste sa dočítali o našich komplikáciách s hotelom v Prahe Modrá stodola a tak sme nakoniec ostali spať v hoteli Relax Inn****. Tie hviezdičky som tam nenapísala preto, že sa chcem pochváliť, ale preto, aby ste lepšie pochopili naše prekvapenie v prvú noc v Prahe.

Máme naozaj úžasné bábätko. V noci väčšinou spinká veľmi dobre a inak tomu nebolo ani prvú noc v Prahe. Za to ja a manželko sme nespali skoro vôbec. Nie kvôli drobcovi, nie kvôli stresu, ale kvôli vlakom. Čítate dobre. Kvôli vlakom. Naša izba bola smerovaná priamo ku hlavnej stanici.

Určitú časť nášho života, kým sme ešte neboli manželia, sme bývali v dome, ktorý bol tiež pri železnici. Časom sme si na spolužitie s vlakmi celkom zvykli. Preto som nepovažovala za podstatné, keď sme počuli prechádzať prvé vlaky. No keď počet vlakov a ich brzdenie bolo počuť každé 3 minúty, uvedomila som si, že to bude asi dlhá noc. Dodnes nechápem, ako to mohol náš malý chlapček prespať, musel byť poriadne unavený. Nadránom sa mi podarilo zaspať aspoň na chvíľu.

Po rannom budíčku a raňajkách som sa nevedela dočkať, až sa zbalíme a presťahujeme preč. Na tento deň sme mali naplánovanú prechádzku zo Staromestského námestia, cez Karlov most až na hrad. No v pôvodnom pláne sme nepočítali s tým, že sa budeme musieť sťahovať. Keďže sa Hotel Relax Inn a Modrá stodola nachádzali každý na inom konci Prahy, zbalili sme si veci do auta a rozhodli sme sa najskôr absolvovať prechádzku Prahou. Aby sme nestrácali čas.

Po odchode z hotela nás čakala výzva. Nájsť parkovacie miesto niekde na našej prechádzkovej trase. Po vyše hodine krúženia a hľadania voľného parkovania pri hrade sme to vzdali a zaparkovali v osvedčenom obchodnom centre Palladium. Keď som si uvedomila, aká cesta nás čaká, k tomu som pripočítala náš spánkový deficit a „večnú chuť“, ktorú mával manžel na dlhé prechádzky, rozhodla som sa mu zamlčať, aká dlhá prechádzka to bude. Povedala som mu, že nie je dlhá. Ale urobila som chybu, pretože som celú cestu počúvala otázku: „Zlatko, nie je to ďaleko?“ alebo „Kedy tam už budeme? Ja ten Karlov most nevidím.“ A najviac ma bavilo: „Určite ani nevieš kam ideme!“.

Vzhľadom na naše tempo chôdze, občasné zastávky na výmenu plienky, povinnú návštevu v čokoládovni a prestávku na obed, sme nestihli vidieť všetko čo sme chceli. Dostali sme sa len na Karlov most. Tam si manželko uvedomil, že hrad je ešte o kus ďalej a vrátili sme sa naspäť ku autu.

Po návrate k autu sme sa začali tešiť na hotel. Na oddych. Na sprchu. Déja vu. Tentokrát nám však po príchode do hotela pani na recepcii kľúče od izby dala. Ako prvé sme sa tešili na súkromnú vírivku. Markusko bol od narodenia ako ryba. Miluje vodu! Preto išiel s nami. Nemal na výber, na izbe v televízore by ho asi český program nebavil, kedže mal len 7 mesiacov :). Wellness bol útulný a príjemný a my sme za pár minút nazbierali sily na ďalšie dni. Do mesta sa nám už ísť nechcelo, preto sme išli na večeru do hotelovej reštaurácie. A poviem vám, bol to skvelý nápad! Na to jedlo asi do smrti nezabudnem, pamätám si to ešte dnes. Manželko si dal burger s hranolkami a ja cestoviny so syrovou omáčkou. To jedlo bol skutočný pôžitok. Skoro sme aj zabudli, aké nepríjemnosti s rezerváciou nám v hoteli spôsobili. Ak budete niekedy v okolí toho hotela, určite odporúčam!

Druhú noc v Prahe, ktorá mala byť pôvodne posledná, sme sa skvele vyspali. Hotel je neďaleko letiska, ale je skvele odhlučnený. Nakoniec sme mali z lietadiel atrakciu. Neviem, či sa viac páčili malému, alebo veľkému. 🙂 Ráno sme sa zobudili oddýchnutí a dostali sme spontánny nápad ostať v hoteli ešte jednu noc. Aj tak sme chceli ísť pozrieť Pražský hrad a nemali sme sa predsa kam ponáhľať, keďže sme si hotely bookovali v deň, kedy sme sa mali ubytovať. To bola v tomto prípade naozaj výhoda.

Preto sme sa v pokoji vybrali na Pražský hrad. S parkovaním už nebol problém, keďže sme si spomenuli na nášho kamaráta, ktorý pracuje v galérii pri hrade. Tam sme mali parkovanie k dispozícii na celý deň. Na hrade sme sa stretli prvýkrát s bezpečnostnými opatreniami kvôli teroristom. Mala som preto pred našou cestou a destináciami celkom rešpekt, keďže bolo obdobie častých teroristických útokov, ale čo sa má stať, to sa stane. Stáli sme niekoľko minút v dlhom rade, aby sme sa dostali dnu. Z Pražského hradu je krásny výhľad na celú Prahu a my sme si celý deň užili. Slnko svietilo, aj keď bolo trochu chladnejšie a my sme mali za sebou prvých niekoľko sto kilometrov. A aj napriek menším komplikáciám sme sa nenechali znechutiť a tešili sme sa na pokračovanie.

Na piaty deň sme mali plánovaný dlhý presun až do nemeckého Hannoveru. Bola to posledná noc pred príchodom do očakávaného Holandska. Cestu sme si rozplánovali s 2 prestávkami. Prvá bola v Drážďanoch a druhá v Berlíne. Nemali sme v pláne zdržiavať sa dlho, vždy sme sa snažili nájsť hlavné dominanty mesta. V Drážďanoch sa nám to podarilo, ale v Berlíne sme nevideli všetko. Berlín je obrovský. Začali sme pri Berlínskom múre. Vždy som si predstavovala dlhý múr, kde bude niečo, čo sa mi zapíše do pamäte. Omyl! Je to 2 metrový pozostatok niekoľkých tehál :D. Chceli sme toho vidieť dosť, no kvôli bezpečnostným opatreniam bolo pár pamiatok uzavretých. Nakoniec sa nám podarilo nájsť jeden pokojný park blízko Brandenburskej brány, kde sme sa v pokoji prešli, ponaťahovali nohy a dýchali sme atmosféru hlavného mesta Nemecka.

Drobček sa pravdepodobne tešil s nami a užíval si to, pretože bol celú cestu ukážkové bábätko. Bola som na neho hrdá a vôbec som neľutovala, že sme sa na našu cestu 7 krajinami vydali. Dokonca som rozšírila svoje schopnosti a naučila sa drobčeka prebaľovať v aute :). V Hannoveri sme sa prišli len vyspať do hotela Median Hotel Messe. V Nemecku bolo dosť chladno. Po príchode do hotela sme zistili, že majú problém s kúrením a nevedeli nám s tým pomôcť. Preto sme si museli pomôcť sami. Kúrili sme si horúcou sprchou, nemohli sme dopustiť, aby drobček ochorel. Nemci na nás teda neurobili veľký dojem a ja som sa tešila, až prejdeme cez holandské hranice. Amsterdam, už ideme!

Chcete vedieť, kde sa môžete naozaj nadýchať čokolády? Na toto čarovné miesto vás zoberiem v ďalšom článku. 🙂

Vaša N