ntravellingblog

Menu Close

7 krajín za 20 dní s bábätkom, časť 1.

Minulý rok v lete mal náš drobček 8 mesiacov. Dlhé týždne sme rozmýšľali ako a kam pôjdeme na dovolenku. Pôjdeme autom niekam na hory? K moru? Alebo poletíme lietadlom? Dlho sme sa nevedeli rozhodnúť. Tento svet ponúka nespočetne veľa možností. Ale zároveň sme nechceli drobcovi spôsobiť stres zo zmeny času, prípadne z lietania. Ja sama som doteraz letela len raz a poviem vám, bála som sa poriadne :). Vlastne som letela dvakrát, na dovolenku a z dovolenky, haha.

Postupne sme si odpovedali na naše otázky, čo by sme chceli vidieť a zažiť. Zoznam sa nám plnil a zo dňa na deň sme sa rozhodli. Pôjdeme autom smerom na západ až do Holandska a po ceste si pozrieme aspoň časť z toho, čo chceme. Zhodou náhod sme mali v tom čase aj kontrolu u doktora s Markuskom, preto sme samozrejme cestu konzultovali aj s ním. To najdôležitejšie čo nám povedal bolo: „Bábätko je spokojné tam, kde sú rodičia.“ Takže bolo rozhodnuté a mohli sme vyraziť. Naplnili sme 2 kufre oblečením pre 3 ľudí na 20 dní do teplôt, ktoré sa od seba líšili niekedy až o 15 stupňov, naplánovali sme si body zastávok na nastávajúcich 20 dní, pripravili sme si približný finančný rozpočet a mohli sme vyraziť.

Celú cestu sme plánovali podľa drobčekovho spánku. Keďže sme vedeli, že vydrží spať v aute najdlhšie 3 hodiny, prispôsobili sme tomu aj dĺžku presunov. Len dvakrát sme mali presuny dlhšie ako 3 hodiny a to 3 a pol a 4 a pol hodiny. Tých dní som sa bála najviac. Ale cítila som adrenalín a tešila som sa ako malá na nové zážitky, no tentokrát už v trojici.

Zažili sme toho naozaj dosť a teraz vám napíšem všetko. O tom, ako sme hotely bookovali na poslednú chvíľu, o tom, ako nám poplietli rezervácie, o tom, kde sme vo vzduchu cítili čokoládu, aj o tom, kde nám od radosti behal mráz po chrbte.

Prvý deň bol cieľ nášho výletu aj ubytovanie jasné. Keďže sme sa presúvali smerom na západ, prvá zastávka bola po 3 hodinách v Bratislave. Prenocovali sme u drobčekovych krstných u Paťka a Sisky. Pamätám si, že bolo poriadne dusno a po Slovensku boli striedavo búrky aj slnko. Nás búrka našťastie nezastihla a mohli sme začať fotodokumentáciou našej cesty. Aby sme mali na čo spomínať. Pretože teraz, s odstupom času si viem vďaka fotkám pripomenúť všetky pocity, ktoré sme vtedy zažívali. Keď sme prišli podvečer ku krstným, zarezervovali sme si hotel v Prahe, kde sme chceli ostať 2 noci. Rezervácia prebehla úspešne a ja som mala kľudnejší pocit na duši, že vieme, kde budeme ďalšie 2 noci spať. Ráno nám krstná pripravila skvelé raňajky a nás čakal jeden z najdlhších presunov. Z Bratislavy do Brna na obed a potom do Jihlavy na pracovné stretnutie (áno, spojili sme príjemné s užitočným). Jediné, čo sme si v Brne stihli pozrieť bol ružový tank. Celkom výnimočné :). Chcela som mať na Brno spomienku, preto som manžela poprosila, aby mi zastal autom. Keďže nikde na blízku nebolo parkovisko, zastal priamo na ceste a tváril sa, že opravuje niečo na aute, kým ja som fotila tank. Našťastie v tej dobe tadiaľ neprechádzalo veľa áut a nikomu sme na ceste nezavadzali :). V Brne ani v Jihlave sme nenocovali, preto sme sa po stretnutí presunuli do Prahy. A odteraz už bez práce až do konca nášho výletu.

Do Prahy sme prišli poriadne uťahaní a nemohli sme sa dočkať, až sa v hoteli poriadne najeme a využijeme hotelový wellness. Pred nasledujúcimi dňami sme potrebovali poriadnu regeneráciu. Rezervovali sme si pobyt na 2 noci v hoteli Modrá stodola. Keď sme dorazili na recepciu hotela a chceli sme si zobrať kľúče od izby, pani za pultom našu radosť veľmi rýchlo pokazila. Povedala, že sa stala chyba a nemajú žiadnu voľnú izbu. Vraj si to jej kolegyňa neuvedomila, keď potvrdzovala rezerváciu. Stáli sme tam ako obarení. V lete o takom čase je takmer nemožné nájsť v Prahe náhradné ubytovanie. Bola som poriadne nahnevaná. To sme mali s dieťaťom spať v aute?

Pani na recepcii sa snažila, volala do partnerského hotela 30 minút cesty odtiaľ, či majú voľnú izbu. Mali, preto sme sa presunuli tam. Jednou z hlavných podmienok výberu hotela bola skutočná manželská posteľ. Nie 2 spojené jednolôžka, keďže Markusko spával v posteli s nami. Neviem, ktorý z nás 3 by dobrovoľne spal v diere :).

Keď sme prišli do partnerského hotela a pýtali sme izbu s manželskou posteľou, povedali, že to nie je problém. Boli sme uťahaní a poriadne nervózni, pretože tento partnerský hotel nebol ani z polovice taký, ako nami vybraný hotel Modrá stodola. S pani na recepcii hotela Modrá stodola sme sa dohodli tak, že jednu noc prespíme inde a na ďalšiu sa vrátime späť do ich hotela.

Keď sme sa so všetkými vecami presunuli do izby v partnerskom hoteli, bola som už ako časovaná bomba. Keď som v izbe videla 2 spojené postele, myslela som si, že toto je len zlý žart. Preto sme sa s plačúcim dieťaťom a všetkými vecami presunuli naspäť na recepciu, kde nám oznámili, že iné izby nemajú. Bola som veľmi nepríjemná a potom ma to mrzelo. Miešali sa však vo mne pocity matky, ktorá cíti, že jej dieťa nemá pohodlie, pocity človeka, ktorý je totálne hladný a vyčerpaný a pocity ženy, ktorá si potrebovala konečne oddýchnuť. Namiesto toho sme stáli pred hotelom ako bezdomovci, ktorí nemajú kde spať. Obvolali sme asi 20 pražských hotelov, ale všade mali plno. Medzitým sa začalo stmievať a ja som bola maximálne zúfalá. Mali sme v pláne ostať v Prahe 2 noci, aby sme stihli vidieť aspoň niečo, potom sme sa mali presúvať ďalej. No namiesto toho sme čakali na zázrak, že sa budeme mať kde vyspať.

Po niekoľkých desiatkach odmietnutí sa to však konečne podarilo. Našli sme hotel, kde budeme môcť prespať! Konečne! Presúvali sme sa ďalších 45 minút s nádejou, že sa budeme môcť aspoň osprchovať. Na nejaké čľapkanie vo vírivke sme už ani nepomysleli.

Konečne sme prišli do hotela. Hotel Relax Inn, ktorý má len veľmi obmedzené možnosti parkovania. Všetky parkovacie miesta pre hotelových hostí boli obsadené. Skvelé. Manžel mňa a Markuska vyložil pred hotelom len s najpotrebnejšími vecami, aby sme sa išli ubytovať, kým nájde parkovacie miesto na ulici. Po príchode do izby mi bolo už všetko úplne jedno. Chcela som len posteľ a priestor na sprchu. Manželko bol preč veľmi dlho, ja som zatiaľ stihla veci vybaliť, osprchovať Markuska a uspať ho. Nebolo to vôbec ťažké, bol poriadne unavený, ale zvládol to krásne. Môj hrdina. Manželko stále nechodil a ja som sa už začínala báť,…

Zrazu sa otvorili dvere a do izby vošiel môj manžel s tým, že nevie čo má robiť, nemá kde zaparkovať, pretože je všetko plné a keď chcel zaparkovať na prázdnom mieste, jeden miestny človek sa mu vyhrážal, že nám rozbije auto ak tam ostane stáť. Srdce mi tĺklo, bála som sa. Rozmýšľala som už nad tým, ako sa budeme v noci striedať a strážiť auto. To sú niektorí ľudia naozaj až takí bezohľadní? Veď to bolo normálne mestské parkovacie miesto. Manželko išiel naspäť do auta a ešte niekoľko minút krúžil po priľahlých uliciach. Nakoniec sa mu podarilo uprosiť recepčnú v hoteli, aby nás nechala parkovať v podzemí na parkovacom mieste pre zamestnancov…

Aká bola noc? Koľkokrát sme sa v Prahe ešte sťahovali? Čo nám urobilo škrt cez rozpočet? Kde sme jedli najlepšiu večeru? Dozviete sa v najbližšom článku 🙂

Vaša N

© 2018 ntravellingblog. All rights reserved.

Theme by Anders Norén.