ntravellingblog

Menu Close

Všetko je raz prvýkrát

Zlato, vstávaj, niečo sa asi deje! A presne 13 hodín po tom, čo som povedala túto vetu sme už boli traja. Poviem vám, bola to tá najväčšia láska. Taká, akú si nedokážete ani predstaviť. Verím na lásku na prvý pohľad, som predsa mama – až vtedy mi táto veta dala zmysel. Ale aké boli prvé dni s bábätkom pre niekoho, kto v živote bábätko v ruke nedržal?

Už keď som Markuska dostala do rúk v pôrodnici, malého, bezbranného, zabaleného do perinky, nevedela som, čo mám s ním vlastne robiť. Nikto mi to nepovedal, nikto ma neupozornil na to, aký strach budem mať z vlastného dieťaťa. Strach, aby som mu neublížila. Ten malý uzlíček vážil 3 kilá a mal niečo okolo 50 centimetrov. Predstavte si, vážil ako 3 vrecká múky. A bol taký krehký! Stále som sa u sestričky ubezpečovala, či robím všetko správne.

V pôrodnici to chodí tak, že 2 hodiny po pôrode žena ešte stále leží na sále, aby ju kontrolovali doktori. Aj ja som si poležala. Keď ma potom zobrali na izbu, nevládala som sama stáť na nohách, taká som bola vysilená. No predstava, že ten malý uzlíček je niekde sám, ma znepokojovala. Pozbierala som zvyšné sily a osprchovala som sa. Materinský inštinkt, alebo láska, ak chcete, ma hnali. Ešte v ten večer som si bola po moje bábätko. Uložila som ho ku sebe do postele v perinke, ale nespala som! Nemohla som sa naňho vynadívať. Neverila som, že ešte pred pár hodinami bol v brušku a teraz spokojne spinkal vedľa mňa. Bol taký krásny!

Okolo 10 večer mi prišla sestrička z novorodeneckého vysvetliť, že prvorodičkám nikdy bábätká prvú noc na izbe nenechávajú. Vezmú mi ho, ráno mi ho donesú a všetko ma naučia. Vraj sa mám vyspať. A odišla aj s mojou súčasťou. Zobrala mi bábätko, moju súčasť, ktoré ešte pred pár hodinami nepoznalo iný svet ako ten, v ktorom žilo 9 mesiacov. Neviem, či to boli hormóny, ale keď sestrička odišla, začala som hrozne plakať. Mohla som plakať od bolesti, alebo od vyčerpania, ale ja som plakala kvôli odlúčeniu. Doteraz sme 9 mesiacov zdieľali s mojou guličkou všetko a zrazu sme ostali každý sám.

Ráno o 5 bol budíček na kŕmenie, v noci ho dokrmovali sestričky zo striekačky. Nikdy som z postele o takom čase nevstala radšej, ako v ten deň. Ale ako mám to moje malé, bezbranné bábätko nakŕmiť? Žena si môže o tom prečítať 100 múdrych kníh, ale nič sa nevyrovná skutočnosti. Nevedela som, ako ho mám chytiť, ako ho mám priložiť, nevedela som ho donútiť piť. A on tak strašne plakal. Zrazu som bola bezmocná ja. Snažila som sa najviac, ako to len išlo. Počas niekoľkých dní. Ale nevedela som ako. Bola som tá najneschopnejšia matka na svete, ktorá nedokázala nakŕmiť vlastné dieťa. Presne tak som sa cítila. Sestričky chodili okolo mňa a zalamovali rukami a ja som začala cítiť nátlak. Vtedy mi prvýkrát napadlo že už chcem byť doma a mať pokoj. Pretože v nemocnici to s pokojom nemalo nič spoločné. Drobčeka som kŕmila striekačkou a stále som sa snažila prikladať si ho.

Keď mi prišla sestrička prvýkrát ukázať prebaľovanie, myslela som si, že to nikdy nezvládnem. Keď som sa pozerala na to, ako sestrička drobca držala a prehadzovala z ruky do ruky, nedýchala som. Vedela som však, že musím. Ďalšieho prebaľovania som sa bála. Nevedela som, či to zvládnem. Keď to prišlo, zazvonila som na sestričku, ktorá pri mne stála, keby musela zachraňovať situáciu. Povzbudzovala ma a vo mne konečne rástla sebaistota. Len veľmi malinká, ale predsa tam bola.

Keď som práve drobčeka neprebaľovala a nenútila som ho jesť, tak som sa naňho len pozerala a usmievala som sa. Prihovárala som sa mu, aby vedel, kto je pri ňom. Nič pre mňa nebolo viac, ako keď ma skúmal tými jeho krásnymi veľkými očkami. Tak malé bábätká ešte dobre nevidia, nevidia dokonca ani farby, ale keď je pri bábätku jeho mama, bábätko to cíti, vie to. Tak to zariadila príroda. Je to nenahraditeľné materské puto, materská láska.

Večer za mnou znovu prišla sestrička, ale tentokrát s otázkou, či drobčeka chcem nechať na novorodeneckom oddelení. Môžete hádať moju odpoveď. Alebo nemusíte, je to jasné :). A tak sme boli spolu našu prvú noc. Drobčeka som položila ku sebe do postele , počkala som kým zaspí a snažila som sa spať tiež. Nedalo sa, v bruchu mi lietali motýle od jemnej nervozity, ako to celé dopadne, keď sa drobček zobudí na kŕmenie a výmenu plienky. Keď sa v noci zobudil už niekoľkýkrát, mala som v hlave naučený postup. Prebaliť, položiť na váhu, zapísať, pokúsiť sa nakŕmiť ho prirodzene a ak sa nepodarí, bežať po detské mlieko na novorodenecké do chladničky, ohriať na 20 sekúnd, nabrať niekoľko mililitrov do striekačky, znovu položiť na váhu a zapísať. Bábätká sa vážia preto, aby doktorka vedela, koľko naozaj zje a ako priberá. Nadránom vo mne zase o trošku podrástla sebaistota, pretože drobček pokojne spal. A to znamenalo len jedno – zvládla som to.

Tretí deň nás čakalo kúpanie. To už bolo totálne mimo môjho chápania. Ako to spraviť, aby som mu neublížila? Sestrička mi musela dosť pomáhať, ale vraj to je normálne a nemám sa pre to cítiť zle.

Štvrtý deň, keď chodila na kontrolu bábätiek primárka, som sa začala cítiť ako hysterická matka. Keď tomu môjmu malému chlapčekovi začala primárka odtŕhať kýptik (zostatok pupočnej šnúry v pupčeku bábätka), nemohla som sa na to dívať, triasla som sa a plakala som. Radšej by som si nechala zaživa ruku odrezať, ako zažiť to znovu… Dokonca mi aj zakázala mať drobčeka pri sebe na posteli. Lenže ja som nemohla mať postieľku vedľa postele ako iné matky. Vedľa mojej postele nebolo miesto, pretože tá izba nebola prispôsobená na taký počet mamičiek, ako tam v skutočnosti bolo. Ja som musela mať postieľku ďaleko za hlavou a to neprichádzalo do úvahy. Musela som predsa drobčeka v noci kontrolovať, ako dýcha.

Piaty deň prišlo na kontrolu priberanie. Tešili sme sa už domov, tešila som sa, až mu doma všetko ukážem, ako sa oňho budem starať tak, ako to bude vyhovovať nám, aké to celé bude,… no doktorka mi povedala, že pokiaľ do ďalšieho rána drobček nepriberie, domov nepôjdeme. (Až doma som zistila, že chudnutie bábätka po prvých dňoch je normálne). Tak som sa zľakla, že som celý deň drobcovi tlačila mlieko nasilu. A v noci som naozaj celú noc nespala len preto, aby som do drobčeka vtlačila čo najviac mliečka a aby sme už konečne mohli ísť domov.

Šieste ráno som stále vyzvedala, či už pôjdeme domov. Keď sa sestrička pozrela na navážené hodnoty, povedala, že o tom pochybuje. Bola som taká nahnevaná! Už som v tej nemocnici nechcela ostať ani o minútu dlhšie. Po vizite doktorka nakoniec uznala, že môžeme ísť domov. Rýchlo som volala manželkovi, čo všetko nám z domu treba pre drobčeka zobrať. Sestrička nám ho ešte poslednýkrát obliekla a na sviatok svätého Mikuláša sme prvýkrát prišli domov všetci traja spolu.

Keďže som porodila 3 týždne skôr, nestihla som oprať, ožehliť, ani prichystať byt na príchod bábätka. Na moje prekvapenie nás po príchode z pôrodnice doma čakala krásna čistota, všetko bolo opraté a ožehlené. Môj najúžasnejší manželko namiesto oslavovania príchodu nášho bábätka celých 6 dní doma riadil, pral a žehlil s pomocou mojej maminy.

Budúce mamičky, chcem vám ešte povedať jednu vec. Ak máte strach, alebo obavy z toho, ako zvládnete život s bábätkom, prosím vás, nezúfajte. Zažila som si to a poviem vám, že príroda je mocný čarodej. Aj napriek tomu, že budete v sprche potajomky plakať od bolesti, akonáhle budete počuť plač svojho bábätka, vojde do vás nová sila. A to zakaždým. Pretože najbližších pár rokov budete práve vy jeho strážnym anjelom.

Vaša N

© 2018 ntravellingblog. All rights reserved.

Theme by Anders Norén.

Webstránku pripravil Marek Hasák

Scroll Up