Sedím na posteli a jedným očkom sledujem, ako drobec spokojne spinká. Nezvyknem písať pri ňom, ale toto je výnimočná situácia. Prechádzame ďalším zúbkovým obdobím a drobec sa budí niekoľkokrát za noc, aby sa ubezpečil, že som pri ňom, aby som ho utešila, keď ho bolia ďasienka. A ja som pri ňom preto, aby som mu ten pocit dopriala čo najintenzívnejšie.

Práve si uvedomujem, že tento článok je posledný z obdobia, kedy sme boli s manželom len dvaja. A ja sa snažím spomenúť si, aké to bolo. Sedím na tej istej posteli, do ktorej som si pred rokom a pol líhala veľmi skoro, aby som mohla pozorovať, ako mi naša gulička tancuje v brušku a nenechá ma spať. Práve preto sme s manželom pozerávali dlho do noci filmy, najmä overený seriál Dva a pol chlapa. Užívali sme si aj to, že sme mohli ráno spať do 11. Ale ešte pred tým mi manžel doprial každý večer masáž bruška a krížov čistým olivovým olejom z lekárne. Tento náš malý rituál som zbožňovala, dokázal ma po celom dni uvoľniť a upokojiť. A možno práve vďaka tomuto rituálu nemám na brušku žiadne strie, iba jednu. Tá mi vznikla pár dní pred pôrodom a ja som bola presvedčená, že sa chcel náš drobček „podpísať“. Aj keď som za celé tehotenstvo pribrala len 9 a pol kila, bruško mojim krížom dalo zabrať.

Od kedy som otehotnela, stále sa niečo okolo mňa dialo. Maturita, práca, svadba. Až po svadbe prišlo obdobie, kedy som si mohla naplno začať uvedomovať a preciťovať moje tehotenstvo. Žalúdok sa mi už definitívne prestal otáčať a ja som mohla konečne začať veselo jesť. Aj keď som si vždy dopriala to, na čo som mala chuť (alebo na čo mal chuť drobček, ako bol presvedčený môj manželko), nemala som vo zvyku jesť za dvoch. Možno iba dezerty. Tie jem dodnes aj za troch, ale v tehotenstve som sa aspoň mala na koho vyhovoriť :). Dnes skúšam ako drobné ospravedlnenie používať výhovorku, že mám dva žalúdky. Jeden na jedlo a ten druhý na sladké. K tomu len dodám, že minule som si pozrela niečo na internete v manželkovom notebooku a vo vyhľadávači som našla: „Prečo má moja manželka dva žalúdky a ja nie?“ 🙂

Bruško som si naozaj užívala. Užívala som si, akí boli zrazu cudzí ľudia ku mne milí. Ako sa na mňa veľa ľudí krásne pozeralo. Ako som sa cítila ja. V tomto období som konečne mala možnosť pochopiť, prečo je tehotenstvo označované za najkrajšie obdobie života ženy. Mojou jedinou náplňou práce bolo rozmýšľať, čo treba drobcovi ešte dokúpiť. Ale keďže som v živote nikdy nedržala bábätko v rukách a ani som pri sebe nemala niekoho, kto bábätko mal, nemala som o takých veciach ani šajnu. Preto som sa radšej držala pravidla, že menej je viac a čo bude chýbať, dokúpime podľa potreby.

Dni plynuli a ja som začala čoraz viac naberať na objeme. Už som sa nedokázala len tak obliecť do vecí, ktoré som nosila pred otehotnením. Tehotenské oblečenie som si vyberala veľmi premyslene, nechcela som mať dočasne zaplnenú polovicu skrine vecami, ktoré by som po pôrode nevynosila. Aj tak sa mi nechcelo vyberať oblečenie pre seba, viac ma začali lákať bábätkovské oddelenia. Konečne som sa mohla realizovať a vyberať tie najroztomilejšie kúsky. Samozrejme mi dosť dlho trvalo, kým som sa naučila, ktorá veľkosť je správna. Ak sa to deje aj vám – nezúfajte. Nikto múdry z neba nespadol, ani ja nie :).

Keďže sme s manželkom ľudia, ktorí doma neobsedia, tak sme po konzultácií s mojim doktorom ešte predsa len koncom októbra odrobili v Bratislave jednu akciu. No, odrobili. Ja som sa na tejto akcii zúčastňovala viac spánkom ako prácou :). Kým sa ľudia zabávali, ja som mala v našom kancli nafúknutú posteľ a spala som. Určite som neľutovala, že sme do Bratislavy išli. Vďaka tej akcii som si uvedomila, kde mám v pokročilom štádiu tehotenstva svoje energetické hranice. Keď sme sa nadránom s manželom uložili konečne do normálnej postele, zo spánku ma zobudil poriadny kŕč do nohy. Aj napriek vysokým dávkam magnézia som posledné týždne mávala kŕče v nohách. Poviem vám, je dosť nepríjemné zobudiť sa tak drastickým spôsobom. Ale toto bol našťastie jediný „problém“, ktorý som mala vo vyššom štádiu tehotenstva.

Po tejto prebdeno-prespatej noci nám na moje naliehanie náš kamarát Mišík z Bratislavy urobil niekoľko fotiek. Chcela som mať pamiatku na bruško, no to fotenie mi navždy ostane v pamäti ako to najbláznivejšie. S manželom sme boli tak unavení, že sme neboli schopní sa v ten istý čas tváriť obaja normálne. Z 5 000 fotiek, ktoré náš kamarát nafotil vyšlo asi 20. Ale aj tie sú vtipné. Veď posúďte sami – fotky vás doprevádzajú článkom :).

Čoraz viac som sa blížila k TOMU dátumu. Termín nám vychádzal na 22. decembra, takže predvianočný darček. U nás doma sa uzatvárali stávky, kedy to príde, keďže vypočítaný termín je len orientačný. Práve preto by každá nastávajúca mamička mala mať už dopredu zbalenú tašku do pôrodnice. Poviem vám – veľmi som sa do toho nehrnula. Z toho veľkého dňa som mala prirodzený strach a rešpekt, pretože som nevedela, čo ma čaká a zbalená taška by vo mne evokovala len silnejší strach.

Musím ale povedať, že s tou taškou som to dosť podcenila. Stále som sa upokojovala, že mám ešte čas. Manželko ma na tú tašku neustále upozorňoval, ale ja som mala vlastnú pravdu :). Teda, aspoň som si to myslela. Moja istota toho, že si ešte pár dní počkáme, zhasla presne 1. decembra o pol 4 ráno. Vtedy mi môj manžel veľmi rýchlo „zbalil“ tašku do pôrodnice, kým ja som rozdýchavala skutočnosť, že už nastal ten čas…

Vaša N