ntravellingblog

Menu Close

Dva obrady v jeden deň a o tom, ako som skoro odložila svadbu

Svadobné rána bývajú jedny z najkrajších. Zobudíte sa ako slečna a idete spať ako pani. Od rána vás všetci obskakujú, vizážistka vás nalíči a učeše, družičky vám pomôžu obliecť sa do svadobných šiat, kameramani a fotografi vás fotia, všetci vás obdivujú aká ste krásna a vy ste tam len pre to, aby ste pred očami vašich blízkych a kamarátov povedali áno mužovi vášho života. Po obrade sa všetci idú najesť a zabávať sa až do rána. Každý chce tancovať s nevestou, slečny sa bijú o kyticu a vy ste stredobodom pozornosti a užívate si to. Pretože takýto deň býva väčšinou v živote len jeden. A ja som rozhodnutá, že taký deň v mojom živote bude LEN JEDEN.

Keď som v naše svadobné ráno otvorila oči, vrátila som sa 2 mesiace v čase. Do toho obdobia, kedy mi bývalo najhoršie. Krútila sa mi hlava, žalúdok som mala v krku a chcela som spať. Ešte aspoň 10 minút. Preto som zavrela oči a modlila som sa, aby sa nevoľnosť za tých 10 minút skončila. Za polhodinu mi však začal zvoniť telefón, volala mi vizážistka že je už v kaštieli, chvíľu na to aj naši kameramani. Vizážistka si dala veľmi záležať na každej minúte, keďže sme mali na prípravu len veľmi málo času. Ja som stále len ležala v posteli a slzy mi tiekli po lícach. Nedokázala som sa postaviť a ísť. Prepadla ma panika, že sa nezvládnem postaviť, že sa nestihneme nachystať, že nestihneme obrad a že sa nevezmeme! Čakali nás predsa 2 svadobné obrady. Vtedy mi môj nastávajúci zdesene navrhol, aby sme svadbu odložili. Bál sa o mňa aj o našu guličku. Nič konkrétne, nevedeli sme na kedy, len mi chcel pomôcť. Musela som vyzerať hrozne, keď tak reagoval. Aby ste tomu rozumeli, nebolo mi zle zo stresu. Odzrkadlili sa na mne posledné dni, kedy som namiesto oddychu pracovala a nespala som toľko, koľko som potrebovala. Nadýchla som sa a v hlave som si opakovala svoju mantru cítim sa dobre, je mi fajn. Je to akýsi psychologický trik, ktorý by mal pomôcť. Snažila som sa upokojiť. Môjmu nastávajúcemu som povedala, že svadbu určite neodložíme, ale budem potrebovať jeho pomoc. V hlave som počítala, ako ďaleko to mám na záchod, keby došlo k najhoršiemu.

Môj nastávajúci sa mi začal prihovárať do bruška drobcovi, aby maminke pomohol, že dnes máme veľký deň. Pomohol mi pomaly sa zodvihnúť z postele a prešli sme do kúpelne po pohár vody. Nie že by som ho chcela vypiť. Potrebovala som si aspoň navlhčiť pery, aby som nemala sucho v hrdle. Pomaly sme sa prezliekli a išli sme na raňajky. Po ceste som sa ospravedlnila vizážistke a pozvali sme ju s nami na raňajky a na kávu.

Na raňajky som toho veľa nezjedla. Môj obľúbený suchý rožok a pár drobností k nemu. Niečo na energiu. Bolo mi trošku lepšie, ale stále som si nevedela predstaviť, ako vydržím do rána. No rozmýšľať nad takými vecami nebol čas. Môj snúbenec si zobral veci a odišiel do inej izby s mojimi družičkami na prípravu.

Pred tým, ako som sa zverila do rúk vizážistke sme na pamiatku natočili pár záberov do svadobného videoklipu. Ešte stále som vyzerala rovnako, ako keď som ráno vstala, preto som sa veľmi tešila, až mi vizážistka pripraví svadobný makeup a účes. Lebo človek, ktorý vyzerá dobre sa aj cíti dobre… alebo sa to hovorí naopak? 🙂

Možno vám hneď po prečítaní nadpisu napadlo, prečo spomínam 2 obrady. Keďže v roku 2016 prišli prvé problémy s migrantmi, aj napriek snahám zo strany kaštieľa by bolo veľmi zložité a hlavne časovo náročné získať povolenie na sobáš v zahraničí. A po manželovej poznámke, že má problém so slovenčinou a nie ešte s maďarčinou sme si to vymysleli jednoduchšie :). Keďže sa kaštieľ nachádza asi 50km od Bratislavy, mohli sme mať oficiálny sobáš len za prítomnosti svedkov v Zichyho paláci v Bratislave. Obrad, ktorý mal byť ten rozprávkový, sme pre celú rodinu a priateľov chceli mať v záhrade nášho svadobného kaštieľa. Keďže sme mali na svadbe ako rodinného priateľa pozvaného aj viceprimátora nášho rodného mesta, ktorý môže sobášiť, v kaštieli nás neformálne zosobášil on. Rozhodli sme sa tak aj preto, aby sme hostí zbytočne neprevážali a aby si mohli pobyt naplno užiť.

V čase, kedy sa o mňa starala vizážistka, môj snúbenec odišiel autom do Bratislavy vybavovať povolenia na vjazd áut do centra. Na všetko bolo veľmi málo času, keďže oficiálny sobáš v Bratislave bol dohodnutý na 12. hodinu. Potrebovali sme povolenie pre 3 autá. Nepríjemným prekvapením bolo, že to nebolo možné. Do centra sme mohli dostať povolenie len pre 2 autá. Keďže sme boli v obrovskej časovej tiesni, môj snúbenec vošiel do centra bez povolenia. Ja som sa nevedela dočkať, ako bude reagovať, keď ma uvidí vo svadobných šatách. Fantazírovala som o tom, ako sa rozplače a vyobjíma ma a ako sa mi ten moment navždy zapíše do pamäte. Keď sme sa stretli pred Zichyho palácom, kde sme si mali povedať svoje áno a ja som vystúpila z auta, len sa na mňa usmial a popohnal ma, aby sme neprišli neskoro. Dnes sa na tom už len smejem, ale vtedy som naozaj očakávala niečo viac. A ten moment sa mi aj tak navždy zapísal do pamäte ako moment, kedy som si uvedomila, že nemôže byť všetko ako z amerického romantického filmu. HAHA.

Na obrad sme prišli na čas, povedali sme si oficiálne áno, vymenili sme si prstene a ja som sa prvýkrát podpísala novým priezviskom. Poviem vám – bol to celkom nezvyk, ako keby som nepodpisovala seba.

Keď sme sa prechádzali centrom Starého mesta, ktoré bolo preplnené turistami a miestnymi obyvateľmi, cítila som sa ako princezná. Všetci sa na nás usmievali, veľa ľudí si s nami robilo fotky. Najmilším prekvapením bolo, keď nás o fotku poprosila skupina čínskych turistov /neviem, či kvôli mne, alebo ich zaujal môj 193 cm manžel, ktorý popri nich vyzeral ako obor :)/. V prázdnych odľahlých uličkách nám fotograf spravil niekoľko fotiek a ja som sa cítila skvele. Ako keby sa ráno ani nič nestalo a v duchu som ďakovala za našu silu (mňa a guličky), že sme ráno z postele dokázali vstať. Bolo poobedie, obrad v kaštieli sme mali naplánovaný na 17. hodinu a chceli sme stihnúť ešte pár fotiek v kaštieli, preto sme sa chceli vrátiť.

Keď sme prišli k autám, už nás čakali policajti. Stuhla nám krv v žilách, aká vysoká bude pokuta za nepovolený vjazd do centra. Trochu sme dúfali, že ich obmäkčí, keď uvidia nevestu a ženícha. Policajt nám vysvetlil, že dostali hlásenie, že môj manžel stojí na zlom mieste a bráni prejazdu bratislavských turistických vláčikov. Čakali sme, čo povie ďalej. On len dodal, že nám bohužiaľ bude musieť dať 20€ pokutu. Poviem vám, v živote som sa tak veľmi netešila z pokuty. S radosťou sme mu ju zaplatili a rýchlo sme odišli. Aby si náhodou nespomenul na tie povolenia :).

Po ceste do Maďarska nám náš svedok Julo volal, či si nepôjdeme niečo prejesť a tak vznikol spontánny nápad ísť do KFC. Keby ste videli pohľady zamestnancov, keď do KFCčka prišla nevesta, ženích, dvaja svedkovia, dvaja kameramani a fotograf. Podľa výrazov ich tváre sa im to ešte nikdy nestalo. Možno aj preto človek za pultom pri pohľade na nás čapoval nápoj mimo pohára :).

Po príchode do kaštieľa sme nafotili niekoľko fotiek a keď som mala pred našim druhým obradom ešte pár minút pre seba, viedla som vnútorný monológ s našou guličkou o tom, že teraz už sme kompletná rodina. Zalievalo ma obrovské šťastie a vďačnosť. Bola to pre mňa veľká vec, s manželom sme sa nebrali kvôli tomu, že som bola tehotná, ale preto, lebo sme vedeli, že spolu chceme ostať. Minimálne navždy :). To, že to celé s nami prežil aj náš malý zázrak bol len bonus.

To, ako vyzeral náš obrad v kaštieli s rodinou a kamarátmi vám opisovať nemusím, bola to naša rozprávková svadba. Jedinečná a výnimočná, ako pre všetkých novomanželov. Vytancovali sme sa, ja som dokonca vydržala a išli sme spať až nadránom. Pravdepodobne mi energiu dodala ďalšia významná udalosť v mojom živote – naša rozprávková, vysnívaná svadba.

Vaša N

© 2018 ntravellingblog. All rights reserved.

Theme by Anders Norén.

Webstránku pripravil Marek Hasák

Scroll Up