ntravellingblog

Menu Close

Maturovali sme 2v1

Naozaj som veľmi dúfala, že tehotenstvo budem mať bezproblémové. Že všetko bude prebiehať prirodzene tak, ako to príroda zariadila. Veď som žena a moje telo je prispôsobené na to, aby som vynosila pod srdcom malého človiečika a následne mu darovala život. Mala som v pláne tehotenstvo bez komplikácií, maturitu, potom oddychovať a užívať si bruško až do pôrodu. Bola som sama ku sebe veľmi opatrná, pretože prvý trimester bol veľmi krehký. No nie vždy ide všetko podľa plánov.

V jeden večer som zrazu začala krvácať. Bála som sa ako nikdy pred tým. Nevedela som, čo mám robiť. Môj nastávajúci mi zbalil veci a okamžite sme išli do nemocnice. Na pohotovosti som sa stretla s doktorom, ktorý sa ma PÝTAL, či CHCEM ostať v nemocnici. Myslela som si, že to je len zlý sen, z ktorého sa ráno zobudím. Ja som bola tehotná a krvácala som, nevedela som, čo so mnou je, nevedel to ani on a on sa ma pýtal, či chcem ostať v nemocnici! Potom prišiel môj gynekológ, ktorý mal službu a povedal, že si ma v nemocnici určite nechajú. Potrebovala som cítiť istotu, že všetko bude v poriadku a môj doktor mi ju dal. Vtedy som sa začala modliť, aby všetko dobre dopadlo. A aby hore spomínaný pán doktor nebol pri mojom pôrode.

Niekoľko dní mi robili všetky potrebné vyšetrenia a nikto mi nič nepovedal. Stále som si hladkala bruško a prihovárala som sa tej malej guličke, nech je silná, že to spolu určite zvládneme. Až po pár dňoch mi jeden starší lekár povedal, že to vyzerá, že som mala v maternici len zrazeninu – nič vážne. Bola som šťastná a vedela som, že s našou malou guličkou zvládneme všetko! Vtedy som sa zaprisahala, že urobím všetko preto, aby som bola v pokoji a v kľude. V tomto období mi už bývalo tak zle, že som musela prestať chodiť do školy. Všetko som povedala mojej spolužiačke Paťke, ktorá mala rovnaké maturitné predmety ako ja, takže mi vedela pomôcť s poznámkami. Začala som so samoštúdiom. A to teda vyzeralo, keď som celé dni spala, aby mi nebolo zle.

Za toto obdobie som do ruky nedostala ani tehotenskú knižku. Doktor asi chcel počkať, ako sa nám s guličkou bude dariť a či sa nám podarí prvý trimester úspešne ukončiť. V 13. tt som dostala tehotenskú knižku a ja som bola oficiálne TEHOTNÁ. Na tejto kontrole mi doktor dal vyskúšať aj jeden skvelý vynález. Bolo to niečo, čo vyzeralo ako hodinky, ale nosilo sa to na vnútornej strane zápästia. Na celých „hodinkách“ bol jediný gombík, ktorým som si mohla korigovať intenzitu impulzov. Tieto impulzy smerovali do mozgu, kde stimulovali zvracanie a pocit na zvracanie. Nemôžem povedať, že by mi pomohli úplne, ale pomohli mi. Kúpili sme ich.

Zrazu bol akademický týždeň, alebo inak aj týždeň stresu. Kvôli nevoľnostiam som sa nevedela sústrediť na učenie a tak ma trochu prepadávala panika, či to vôbec celé zvládnem. Naozaj som nechcela prísť na odpoveď znovu v septembri. Moji blízki sa smiali, že maturitu musím zvládnuť na jednotky, pretože oproti ostatným mám výhodu – sme na to dvaja 🙂

Pamätám si, že cez akademický týždeň vo štvrtok sme mali prísť do učebne fyziky obzrieť si pomôcky ku maturitným témam. Nielen že som tam prišla totálne nepripravená, takže som nemala ani šajnu, ku ktorej téme čo patrí, ale celý čas som dúfala, že mi nepríde nevoľno. Pretože to by potom spolužiaci už začali niečo tušiť. Sem tam som ich jedným očkom pozorovala, či sa na mňa náhodou nepozerajú inak – divne. Ale každý bol myšlienkami pri fyzike a ostatných predmetoch. Bodaj by aj nie! Keď mi Paťka hovorila, koľko sa každý deň učí, zaliala ma druhá vlna nepokoja. Za celé 4 dni akademického týždňa som sa neučila ani toľko, čo ona za 1 deň.

Potom prišiel maturitný týždeň a mňa čakali 4 odpovede – matematika, fyzika, angličtina a slovenčina. Chvíľami to vyzeralo, že sa mi na odpovede nepodarí prísť načas. Keby pri mne vtedy nestál môj nastávajúci, nezvládla by som to. Mal so mnou obrovskú trpezlivosť, varil mi, pomáhal mi pri všetkých bežných úkonoch, vozil ma a hlavne ma psychicky podporoval. Moja mamina mu vtedy veľmi ďakovala, pretože si priznala, že ona by to so mnou nezvládla :D. V pondelok som si šťastnou rukou potiahla matiku (lebo o ničom inom to nie je, všakže ;)), v ten istý deň som zvládla aj angličtinu. V utorok som skoro neprišla na fyziku a pri odpovedi sa mi podlamovali kolená. A vo štvrtok som ako posledná ťahala tému zo slovenčiny. To mi príliš nevyšlo (dostala som 2 :D), ale už som nemala veľký stres, lebo maturitný týždeň sa pre mňa končil. Nakoniec som všetky odpovede zvládla a keď som to mala všetko za sebou, sadla som si do auta a cítila som, že sa pre mňa začína nový, krajší a lepší život. Budem mať vlastnú rodinu. Mala som dosť času premýšľať v aute pred školou, keďže môj nastávajúci práve menil defekt na kolese auta. Bol to druhý defekt za 2 dni :).

Možno mi niekto bude oponovať, načo som sa toľko stresovala. Myslím si, že je prirodzené, že človek má pred dôležitými životnými míľnikmi strach/stres/rešpekt. A podľa môjho názoru maturita je dôležitým životným míľnikom. Ako každá veľká skúška. Stresujúce predmaturitné obdobie mi však prinieslo aj niečo krásne. Vďaka tomu, že počas tohto obdobia sa môj nastávajúci mohol prejaviť, dal mi to najkrajšie. A to istotu, že svoje ÁNO poviem o pár mesiacov tomu správnemu mužovi…

Vaša N

© 2018 ntravellingblog. All rights reserved.

Theme by Anders Norén.

Webstránku pripravil Marek Hasák

Scroll Up